Dôkaz

Autor: Valerián Švec | 16.11.2013 o 14:03 | Karma článku: 6,67 | Prečítané:  913x

„Leri, takže ty si duchovná bytosť?" Odpovedal som úsmevom a prikývnutím alebo som možno aj vyslovil „áno". Známy ku mne pristúpil a, treba povedať jemne, ma uderil rukou do brucha. „Cítiš bolesť?" spýtal sa ma a s očakávaním ma pozoroval. Ja som nestihol zrušiť svoj úsmev, no aj tak som prisvedčil . Áno, bolesť som naozaj cítil.  

Na jeseň v roku 2012 som sa zúčastnil nádherného stretnutia ľudí hľadajúcich novú cestu životného štýlu a spoločenského usporiadania. Bolo to viac oslavné stretnutie, ale v rámci neho som usporiadal tiež besedu na tému duchovného vnímania. Po besede, ktorá mimochodom bola pre mňa veľkou lekciou, ku mne pristúpil známy a spýtal sa ma:

„Leri, takže ty si duchovná bytosť?"

Odpovedal som úsmevom a prikývnutím alebo som možno aj vyslovil „áno". Známy ku mne pristúpil a, treba povedať jemne, ma uderil rukou do brucha.

„Cítiš bolesť?" spýtal sa ma a s očakávaním ma pozoroval. Ja som nestihol zrušiť svoj úsmev, no aj tak som prisvedčil . Áno, bolesť som naozaj cítil.

„Tak kde je tá duchovná bytosť teraz?" víťazoslávne pokračoval v obliekaní si bundy a so smiechom odchádzal preč. Ja som skutočne chvíľu stál bez pohnutia, pretože som nevedel odpovedať. Nie preto, žeby som stratil reč nad hĺbkou poznania, ktoré mi ten zážitok priniesol. Stratil som reč nad hĺbkou nevedomosti človeka, ktorý ma uderil. Nerozumel som tomu, prečo ma potreboval napadnúť, aby dokázal, že sa mýlim. Nebol to tak blízky známy, ani úder nebol dosť silný na to, aby ma to trápilo dlhšie, ako tých niekoľko sekúnd, kedy som nemo stál vo vestibule chaty, kde sme mali besedu.

Skoro o rok na to, asi bude niečo na tom „do roka a do dňa", sa mi stalo niečo podobné. V mojom vlastnom dome, do ktorého som pozval priateľov na meditáciu, sa rozvinula diskusia o našom vnímaní, ako ten náš vesmír vlastne funguje. Samozrejme, nezhodli sme sa a prešli sme do polemiky. Boli sme v trojici, kde sa diskusia vyvinula do dialógu. Chvíľu som sa cítil ešte v plnej pozornosti a snažil sa vysvetliť svoje videnie v presvedčení, že môj pohľad môže pomôcť niečo pochopiť človeku oproti. Hľadal som alegórie a metafory, aby som bol zrozumiteľnejší.

Pri jednom mojom vyjadrení:

„Ja sám zodpovedám za všetko, čo sa mi v živote deje. Všetko, čo ku mne prichádza, mi prináša vlastné vedomie."

som pravdepodobne zasiahol citlivejšie. O nejakú chvíľu sa k tomu môj spoludiskutér vrátil a pripomenul mi moje vyjadrenie.

„Ty teda hovoríš, že za všetko, čo sa ti deje aj sám zodpovedáš, áno?"

Prisvedčil som a v jednom okamihu sa môj kamarát nahol a pokúsil sa ma uderiť do hrudníka. Ruku som mu síce zachytil, ale jeho dlaň som na hrudníku tiež pocítil. Počas úderu sa pokúsil víťazoslávne pýtať:

„Aj toto urobilo tvoje vedomie?!?"

Prekvapilo ho však zachytenie ruky a stratil rovnováhu, pretože som si ho pritiahol bližšie k sebe. Odpovedal som:

„Nie, toto urobilo Tvoje ego."

Táto chvíľa ma veľmi rozrušila, bol to prirodzený výron adrenalínu. Uvedomil som si, že moje vedomie túto chvíľu prinieslo pre moje ego. Nevedel som v tej chvíli rozuzliť, čo si mám z tohto zážitku uvedomiť. Prvé, čo mi napadlo, bol zážitok z minulého roka a plesnutie ma do brucha. Tam ma chcel presvedčiť, že nie som duchovná bytosť a teraz zasa, že nezodpovedám za všetko, čo sa mi deje v živote. Čo má tento zážitok spoločné? Samozrejme, aj s týmto „zápasníkom" sme kamaráti, takže síce trochu v rozpakoch, ale diskusia šla ďalej. Ja som však už nemal chuť zúčastňovať sa jej a tak zvyšok debaty sa vliekol len v pobádaní ma k reakcii a mojej opakovanej snahe ukončiť toto pretláčanie. Ocitol som sa v situácii, ktorá bola pre mňa príliš hlboká, aby som ju mohol zvládnuť ukážkovo a tak som si dovolil zlyhať. Samotné zlyhanie ma na chvíľu oslobodilo. Tento zážitok však mal pre mňa silný význam a ja som stále nerozumel, prečo. Prosil som teda v meditácii o odpoveď a zvýšil som svoju pozornosť na vlastné prejavy.

Samotná odpoveď však bola ihneď v tom zážitku, len som si ju v tej rýchlosti nestihol uvedomiť. Bola povrchne obsiahnutá v mojej odpovedi na tú demonštráciu. Popísal som svoj zážitok z minulej jesene o „boxerovi" do brucha a vyjadril niečo v tom zmysle:

„Možno ma na budúce niekto pichne do brucha nožom, aby mi dokázal, že nie som pánom svojho osudu. On však ostane hlupákom v utrpení a ja sa narodím znovu a budem šíriť presne tie isté myšlienky."

Bol to výkrik arogancie alebo skôr bojový pokrik, o ktorom som si myslel, že som sa ho na dobro vzdal. Nech znel akokoľvek cnostne, či múdro bol to len vzdorovitý pokus o prevahu. Múdrosť totiž nesúťaží.

O pár dní na to som sa ocitol v diskusii s presne rovnakým typom postoja. Tentokrát som to však uhral už bez úderov. S plnou pokorou a vďakou k božej vôli, ktorá je naplnená pokorou k vlastnému stvoreniu som prijímal dokončovanie svojej lekcie. Hm, teda dúfam, že už dokončovanie.

Vnútorná agresia je veľmi široký pojem a preto sa schováva za tisíce odtieňov šedej farby. Aby sme ju rozoznali, je nutné byť pozorný ozaj ku všetkým znameniam a nepodceňovať ani jedno jediné. To sa nám v bežnom živote len tak ľahko nedarí. Vesmír však je pokorný, teda trpezlivý a prináša nám tie znamenia dovtedy a s takou intenzitou, aby našej pozornosti neunikli. Môžem to zvládnuť aj bez noža v bruchu a možno to nezvládnem, ktovie? Dôležité je, že stále som presvedčený o mojej zodpovednosti za každý okamih v mojom živote.

Napriek veľkej náruči poznania, ktorého sa mi dostáva, ešte stále niekde hlboko v podvedomí očakávam veľkého nepriateľa, ktorého porazím a tým získam neotrasiteľnú úctu celého sveta. Áno, som do istej miery hračkou jedného z prvých strachov, ktoré som načerpal pri rodení sa do tohto sveta. Strachu zo zlyhania. Strachu zo zodpovednosti za druhého alebo za niečo, čo by mohlo ostatným ublížiť. Nebojte sa, nejde o žiaden cnostný strach. Ide o úbohú túžbu ega dokázať svoju dôležitosť. Čím viac človek prijíma do svojho života poznanie o tom, že je súčasťou jedného vedomia, tým nástojčivejšie sa ozýva dočasné ego a využije akýkoľvek spôsob, aby dokázalo svoju váhu. Dokonca aj tak, že sa začne tváriť ako neoddeliteľná súčasť vedomia. Ego sa však dá ľahko odhaliť, pokiaľ to človek chce. Nepozná totiž nasýtenie a jeho základnou premisou je súťaž. Preto vždy, keď do niečoho zatiahneme ego ako tvorcu a nie vykonávateľa, dostaneme sa k situáciám, ktoré v nás vzbudia strach. Strach nás vedie k boju a ten k utrpeniu.

Viem, že v tomto vesmíre sa prejavujem skrze ego. Som obyčajným stvorením z mäsa a kostí. To však neznamená, že nejestvuje vedomie. Ak  mám byť napádaný alebo zomrieť ako agresor, to neznamená, že nejestvuje láska. Ďakujem za pripomenutie, že každý z tohto prejavu, teda každá bytosť má právo na vlastné vnímanie. Má právo na vlastné omyly, zlyhania, úspechy, i uvedomenie. Nemôžem byť pánom toho, kto si čo myslí ani toho, ako sa kto rozhoduje. Môžem žiť len vlastný život, zúčastňovať sa na svojich lekciách, zvyšovať vlastnú znalosť o tom, prečo som tu a čo je mojim zámerom v tomto zrodení. Môžem svojim životom inšpirovať. Môžem odovzdávať, čo cítim, ďalej. Nemám právo ukázať prstom na nikoho s tvrdením, že jeho vnemy sú mylné. Žijem svoj život, učím sa a to, čo viem, odovzdávam tím, ktorí si to sami pýtajú. Ďakujem, drahí priatelia za vaše útoky, pretože mi pripomínate spupnosť vlastného ega.

Chcem milovať všetky ženy a nemusím ich vlastniť ani s nimi súložit. Chcem milovať všetkých mužov bez toho, aby som sa im podriaďoval, či im vládol. Som presvedčený o tom, že jestvuje jednotné vedomie, ktoré tvorí vesmír ako dokonalé umelecké dielo a užíva si ho skrze stvorené bytosti. Chcem vyjadriť svoju lásku ku všetkému, čo cíti a čím ďalej, tým viac spoznávam, že všetko okolo mňa je súčasťou cítiacej bytosti. Každá hviezda, planéta, každý kameň, byľka, zviera, či živel je súčasťou toho istého vedomia a ja to môžem milovať, ak sa tak sám rozhodnem.

Milujem vás všetkých, ktorí vstupujete do môjho života.

Som obklopený len priateľmi a učiteľmi. Prosím vás, drahí moji priatelia a učitelia, dovoľte mi mýliť sa a zlyhávať. Odpustite mi moju nedokonalosť v egu. Ja sám vám nemôžem dokázať, že láska jestvuje bez obmedzenia času a hmoty, no budem sa opätovne pokúšať prejaviť ju. Viem, že nie vždy dokážem rozoznať egocentrickú túžbu po dôležitosti od skutočnej vedomej lásky, ktorá nemá potrebu súťažiť ani dokazovať a už vôbec nie bojovať. Dajte mi možnosť napraviť moje omyly tým, že vyjadríte, čo cítite. Verím, že to dokážeme aj bez útokov a utrpenia, no ak moje ego má byť vystavené perzekúcii, poníženiu, či násiliu, neznamená to, že sa vzdávam súcitu a lásky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?