Som otrok

Autor: Valerián Švec | 11.2.2014 o 16:34 | (upravené 11.2.2014 o 16:47) Karma článku: 15,10 | Prečítané:  3747x

Základná premisa vyspelého otrokára je: „Ak chceš niekoho donútiť k tomu, aby robil, čo Ty chceš, musíš ho presvedčiť o tom, že je to pre jeho dobro." A táto premisa sa vznáša nad našimi hlavami ako sieť...a my sme sa nechali chytiť. Nechali sme sa chytiť do vlastnej nevedomosti. Problém nie je v tom, že sme otroci. Problém je v tom, že my si to neuvedomujeme a preto strácame možnosť si vybrať, teda odmietnuť alebo sa zmieriť s týmto statusom.

Práve som počul v rádiu, že do jedného mesta na Slovensku mieri investor. Vraj možno ponúkne nové pracovné miesta. Zvláštna novina.

Spomenul som si na film „Gladiátor". Odohral sa tam dialóg medzi dvomi otrokmi - gladiátormi. Jeden opisoval svoju túžbu po rodine. Mal zámer žiť s ňou na svojom statku a venovať sa pestovaniu obilovín a chovaniu koní. Rodinu mu zabili a jeho uniesli, aby bojoval v aréne. Bojovať vedel, no nebol to jeho vlastný výber. Druhý bol unesený zo svojho domova a nútený tiež robiť to, čo si nevybral. Obaja mali spoločné, že boli prinútení robiť niečo, čo robiť nechceli.

O otrokárskej spoločnosti bolo natočené veľmi veľa materiálu a napísaných veľa kníh. Vnímame osudy ľudí, ktorí boli nútení robiť pre iných. Ich vlastné zámery nemali žiadnu cenu. Častokrát boli odlúčení od svojich rodín a hrdlačili len aby mohli prežiť. Niektorí s nádejou, že sa to možno zmení, iní bez nádeje sa snažili prispôsobiť, aby ich trápenie bolo čo najznesiteľnejšie.

Všetci žili v režime, ktorý im nadiktoval ich pán a robili to, čo od nich požadoval. Neboli pánmi svojho života a vo všetkom odkázaní na cudziu vôľu. Boli len majetok a sami si postupne ani nevedeli predstaviť, čo to vlastne znamená rozhodovať o vlastnom živote. Postupne sa stávali závislými natoľko, že bez pána by nemali ani čo jesť ani kde bývať. Stačilo prežiť v otroctve pár generácií a ľudia stratili svoju vlastnú sebaúctu natoľko, že byť otrokom bolo pre nich úplne prirodzené.

Sledujeme tie príbehy a cítime pohoršenie. Máme pocit, že je to minulosť a nás sa to netýka. Je to preto, lebo otrokárska spoločnosť pominula alebo preto, lebo žijeme v otroctve už toľko generácií, že sa nám zdá náš status otroka prirodzený?

Pri sledovaní ľudí a vnímaní ich príbehov mi naskakujú otázky.

Koľko ľudí robí to, čo naozaj miluje? Koľkých ľudí napĺňa ich práca? Koľko ľudí pracuje len toľko, koľko sami potrebujú? Koľko ľudí trávi so svojimi blízkymi toľko času, ako si sami určia? Koľko ľudí robí čokoľvek, pretože chce ... a aký podiel času zo svojho života?

Otrokárska spoločnosť ani zďaleka neskončila. Naopak. Vyšvihla sa do veľmi sofistikovanej formy. Základná premisa vyspelého otrokára je:

„Ak chceš niekoho donútiť k tomu, aby robil, čo Ty chceš, musíš ho presvedčiť o tom, že je to pre jeho dobro."

A táto premisa sa vznáša nad našimi hlavami ako sieť...a my sme sa nechali chytiť.

Nechali sme sa chytiť do vlastnej nevedomosti. Problém nie je v tom, že sme otroci. Problém je v tom, že my si to neuvedomujeme a preto strácame možnosť si vybrať, teda odmietnuť alebo sa zmieriť s týmto statusom.

Rád by som preto zhrnul pár poznávacích čŕt otroka. Kto sa v nich spozná, môže sa zmieriť alebo začať hľadať spôsob, ako zmeniť svoje postavenie.

1.       Otrok robí prácu, ktorá nie je v súlade s jeho prirodzeným talentom. Svoj talent sa snaží rozvíjať mimo tejto práce ako hobby. Nedokáže sa s ním však uživiť. Pokiaľ má to šťastie, že jeho práca je jeho hobby, nemôže ju rozvíjať bez obmedzení. Je nad ním niekto, kto diktuje, akým smerom aj intenzitou môže uplatniť svoje kvality.

2.       Otrok si musí pýtať dovolenie na relax alebo inú činnosť ako pridelenú prácu od svojho pána. Zvyčajne sa to nazýva „Dovolenka".

3.       Otrok musí dokázať, že je práce neschopný len formou potvrdenia od osoby, ktorú akceptuje otrokár. Jeho vlastný pocit nie je dôležitý. Jediné, čo je uznané je len posudok niekoho, kto nemusí otroka ani poznať.

4.       Otrok venuje podstatnú časť svojho času otrokárovi a budovanie vlastného zázemia ostáva vždy podriadené vyťaženosti v práci pre otrokára.

5.       Otrok nerozhoduje o svojom živote ani o živote vlastných detí. Tie sú mu odňaté v pomerne nízkom veku a špeciálne vychovávané tak, aby sa vedeli čo najlepšie prispôsobiť role otroka.

6.       Otrok sa sám nevie uživiť. Aj keby to vedel, otrokár mu na to nedá príležitosť.

7.       Otrok je odkázaný na svojho otrokára ako vo svojej obžive, tak aj v zdravotnej starostlivosti, aj  oddychu. Otrok je odkázaný na svojho otrokára aj v oblasti formovania vlastného svetonázoru.

8.       Otrok neverí, že existuje iná možnosť života ako otroctvo. Aj keby veril, že jestvuje, je presvedčený, že je pre neho táto možnosť nedosiahnuteľná.

Niekoľko málo bodov (a môže ich byť viac). Zvláštne. Týka sa nás to? Nie?

 

Verím, že ľudstvo je na vrchole svojho intelektu. Máme také technológie, ktoré nahrádzajú ťažkú ľudskú prácu. Čím ďalej, tým viac práce ubúda. Prirodzenejší je pre nás oddych a vzájomné zdieľanie múdrosti. Už netreba toľko pracovať, ako kedysi. Všetko ide ľahšie a rýchlejšie.

... a my sa stále ženieme za zamestnanosťou ...

Znížme zamestnanosť na čo najmenšiu mieru a nechajme ľudí, nech sami hľadajú svoje prirodzené talenty. Aké úžasné nové poznatky a zručnosti by sa nám náhle objavili? Kam by sa rozletel pokrok ľudskej múdrosti?

Utópia? Haha. Nedajte sa vysmiať. Čo nám v tom bráni? Prejdite očami vyššie na bod 8.

 

Ako môžeme zháňať akúkoľvek prácu, len nech je z toho dosť peňazí??? Veď každý z nás vie niečo, prečo je veľmi potrebný a okolie by malo zháňať jeho.

Ako môžeme tak ponižujúco žobroniť o vlastný voľný čas? Kde sa stratil náš úsudok o tom, kedy je práce dosť? Vieme vôbec, aké hodnoty vytvárame a ako sa používajú? Kto iný môže posúdiť moju výkonnosť ak nie ja?

Kto má právo posúdiť, či som zdravý, silný alebo chorý, či unavený ak nie ja sám?

Prečo vlastne pracujem? Ako hodnoty svojej práce používam pre svoj vlastný život? Koľko času venujem práci a koľko tomu, čo naozaj chcem?

ŽIJEM PRETO, ABY SOM PRACOVAL ALEBO PRACUJEM PRETO ABY SOM ŽIL?

Kto môže rozhodovať o tom, kde moje deti trávia svoj čas, kým sú na mňa odkázané? Kto by mal vyberať, aké vedomosti budú moje deti nadobúdať, čo jesť a ako dbať o svoje zdravie, ak nie ten, čo ich splodil?

Je nám vôbec jasné, že ešte naši nedávni predkovia sa vedeli úplne sami uživiť a my po tom ani netúžime?

Koľko vedomostí sme nadobudli vlastnou skúsenosťou a koľko sme len automaticky prevzali? Uvedomujeme si vôbec, že vedomosti je možné ozaj nadobúdať vlastným výberom?

Ja viem.

Zvláštne otázky.

Vôbec nechápem, čo chcel vlastne pisateľ povedať... preto som otrok.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?