reklama

PODAJ ĎALEJ

Tie papiere! Keby som sa ja o ne nestaral, všetko by sa postrácalo!“Ruky s prstami sa mimovoľne pohybovali ako stroj svojou vlastnou zotrvačnosťou po vypnutí. Očami som sa už totiž rozhodol venovať inej časti miestnosti, ako kôpke, ktorú som si položil na stôl. Ani za svet som nevedel nájsť ten papier. Zhlboka som sa nadýchol a cítil som, ako sa mi hrnie krv do tváre.  „ Zasa Alica!!“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Pomyslel som si bezradne a snažil sa ovládnuť. Najradšej by som po nej zakričal, ale posledná skúsenosť ma poučila. Tiež som hľadal šekovú poukážku a bol som presvedčený, že ju práve ona dakde založila alebo nebodaj vyhodila pri tom svojom večnom upratovaní. Jaj, ako si len na mne pochutila, keď som si ju našiel v peňaženke... No nič, skúsim ešte chvíľu pohľadať. Buchnutie vonkajších dverí bolo pre mňa vyslobodením. Hnev som sa naučil ovládať tak, že som začal byť prehnane krotký...akoby som chcel tónom svojho hlasu a pokorným úvodom jednoznačne udať nótu svojim prchkým démoníkom. Hlavne to však bolo fajn alibi, keď sa strhla búrka. „Alinka, ja sa zo seba asi zbláznim, ale neviem nájsť ten živnostenský list, či výpis z obchodného registra „Podaj ďalej“...“ Môj pohľad musel byť ustarostený a hlavne nevinný čo do podozrievania zo straty dokladu Alice. Zadívala sa na mňa pozorne, aj keď držala v rukách kôš na bielizeň, predsa sa dokonca aj zamyslela. Zabudol som povedať, že tú poukážku som stratil pred dvomi dňami a včera som si ju našiel. Obaja sme preto boli v strehu. Nikto z nás nechcel zodpovedať za zrušenie takého príjemného i keď krehkého prímeria. Upierala oči priamo do mojich. Ich modrosť bola chladná ako oceľ a keď sa so mnou hádala, šiel z nej strach. Stála ako socha, až som nadobudol dojem, že nad tým vážne uvažuje. Trochu ma to prekvapovalo, čakal som, že po pár sekundách pokrčí plecom a povie: „Ozaj nevidela!“ a bude pokračovať vo svojej doterajšej činnosti. Pohľad však nesklopila, očami nemrkla a mňa začal zaplavovať žiar jej očí úplne nečakaným spôsobom. V hrudi som sa roztápal a či sa tomu dá veriť alebo nie po dvadsať ročnom manželstve, chvel som sa v slabinách. Priestorovým pohľadom som sledoval jej dych prejavujúci sa pravidelným dvíhaním poprsia. Ešte stále ho má atraktívne, i keď ochabnutosť vekom a kojením našich detí úspešne, až vzrušujúco úspešne zakrývala vkusne vybraná podprsenka. Práve v okamihu, keď som k nej chcel prikročiť a pohladiť ju po tvári so slovami: „Zabudni na to, asi bude v mojej peňaženke...“ sa ozvala s prekvapeným výrazom na tvári. „Počuj, Kubko, ja mám taký pocit...“ chvíľu zmĺkla, akoby sama nerozumela tomu, čo chce povedať, „ a mali sme také niečo vôbec?“ Mykol som hlavou dozadu a jediné, čo ma napadlo, bolo len akési zmetené presviedčanie možno aj mňa samého.„Samozrejme, veď akoby sme ....“ nevedel som, čo chcem povedať. Čo akoby sme? Nikdy od nás nikto nič predsa nepýtal. Ten poprask okolo preukazovania pôvodu majetku teraz komplikuje bežný život. Zrazu sa musím identifikovať pri každom vklade na vlastný účet. Vkladné knižky sme museli prepísať na meno, pretože anonymné už byť nemohli a celý deň som kvôli tomu behal po bankách. No a teraz aj toto. Moja verejná funkcia mi riadne prevetráva domáci archív. Mnou vyhlasovaná systematická poriadkumilovnosť je v zaťažkávajúcej skúške. Ani sa nečudujem, že sa mi o tých výpisoch z účtov, potvrdeniek a čo ja viem čoho aj sníva. No a toto tiež nie je nič príjemné. Každý mesiac dostávať slušnú sumičku od niekoho, koho vlastne ani nepoznám a pri tom sa prezentovať ako bezúhonný čestný občan. Pri dnešných novinových titulkoch by sa všetci len pousmievali nad tým, že dostávam príspevky na postihnuté dieťa. Je to príjem, ktorý sme už aj možno prestali potrebovať, ale boli časy, keď sme boli na ňom doslova závislí.   Pracoval som ako vysokoškolský pedagóg. Učil som históriu. Môj plat, dvoj izbový byt a desať ročný syn s modernými nárokmi, manželka na materskej s chlapčekom, s ktorým bude na materskej do konca jeho života boli časti veľmi krehkej skladačky, ktorá predstavovala spoločný život s energickou ženou. Alica je inžinierka ekonómie a pred narodením druhého syna mala na tú dobu veľmi slušné miesto, kde zarábala asi tri krát toľko, ako ja. Mali sme sa ako prasce v žite. Veď práve vtedy v tom období sme si kúpili veľký dvoj izbový byt a plánovali stavať domček. Behali sme po rôznych pozemkoch, hľadali, skúmali, rozhodovali sa. Ja som bol vždy poddajný ako baránok a vlastne som jej len robil šoféra. Vedel som, že aj tak sa rozhodne ona sama, ktorá sa mimochodom tomu aj tak najlepšie rozumela. Počatie bábätka nás trochu prekvapilo, ale v podstate sme sa cítili neohrození a spokojní. Diagnóza po narodení bola ohromujúca. Nerozumel som, čo sa to okolo mňa deje. Alica bola presvedčená, že na vine sú lekári a dokonca sme podali aj žalobu. Boli to veľmi krušné a tvrdé časy. Moja Alinka začala zrazu objavovať v tvrdej realite, ako veľmi sme rozdielni. Ona, silná energická žena, ktorú sa nedalo ničím zastrašiť. Bojovníčka, čo si po nose nikým nedá len tak brnkať. Kráčala vždy priamo za svojim cieľom a bola v našom zväzku vždy ten, čo je v prvej línii. Ani si nestačila všimnúť, že má pri sebe hĺbavého muža, ktorý vie pripraviť stabilné útočisko, tíško a pokoj domova, úžasný relax, zábavu aj intelektuálne uspokojenie vo vzájomných debatách, ale v boji je absolútne pasívny. So všetkým som sa vždy vedel zmieriť, aj keď sa narodil Kubko junior, stále som sa usmieval, hladil ich oboch s maminou po vláskoch a stále opakoval: „Zvládneme to, nejako bolo doteraz a nejako bude aj odteraz...“ Ja som zabudol na to, že doteraz nebolo nejako, ale bolo tak, ako to chcela a vybavila Alica. Ona zasa zabudla, že si takú cestu vybrala sama a ja som nebol nikým iným, ako tým istým mužom, čo mu povedala svoje áno pred štátnym znakom. Pamätám si, ako sme sedeli v kuchyni za stolom, dívali sa do očí a snažili sa radiť o tom, čo bude. Ja som navrhol, že ostanem s deťmi doma. Vedel som si to predstaviť celkom živo a racionálne. V ten čas som sa však nedíval do očí bojovníčky, ale pokornej služobníčky, čo zrazu pochopila, že sa jej zrútil jej úspešný plán víťazstiev. Prijímala skutočnosť, že čokoľvek, čo mala v hlave ako model svojej budúcnosti neplatí nie dočasne, ale navždy! Bolo pre mňa bolestivé dívať sa na silnú priebojnú osobnosť, ktorá zrazu bola konfrontovaná s komickou márnosťou akéhokoľvek svojho doterajšieho konania. Odmietala ísť do práce. Jednoznačne trvala na tom, že ostane doma ona a náš život prispôsobíme tejto situácii. Nikto si nevie predstaviť, čo to znamenalo pre mňa! Ja, pokojný akademik vždy sa tváriaci tak trochu nad vecou, čo sa s úsmevom díva na kariérne úspechy ľudí okolo a zároveň sa vyžíva v tom, že mu to nič nehovorí. Tichúčko si žiť pod krídlami mocnej orlice a zhovievavo dávať najavo, že moje kvality sú niekde inde ako v dobíjaní spoločenského postavenia alebo tvorenia zisku. Ocitol som sa pred novou a dovtedy nikdy nevyskúšanou zodpovednosťou. Nie, my sme sa nemuseli uskromniť, my sme sa museli vzdať troch štvrtín nášho rodinného príjmu. Ja som bol v panike! Alica sa ocitla v takmer totálnej apatii. Postihnutie Kubka ju svojim spôsobom zlomilo. Človek by čakal, že po pár týždňoch ma odvelí domov a ona si zastane miesto živiteľky rodiny, ktorá to práve teraz tak strašne potrebuje. Preto aj môj úvod v tejto úlohe bol veľmi ťažkopádny a pomalý. Najhoršie na tom všetkom bolo, že sa nikdy nesťažovala. Nikdy nič nepýtala. Robila len to, čo si mohla dovoliť.... a ja som plakal... a vnútri krvácal... a začal som sa nenávidieť. Díval som sa na svoj obraz z uhla, ktorý mi každým dňom spôsoboval smrť osobnosti. To, že na to môžem teraz spomínať v malom domčeku pod horou blízko mesta by mohol byť dôvod na vlastnú hrdosť, ale nie je. Zlyhal som sám pred sebou, pred Alicou, pretože som tak hlboko a nenávratne stratil vlastné sebavedomie, až som sa totálne prestal vážiť. Nikto nebol na vine. Moja úbohosť a neprimeraná prísnosť k sebe samému ma vzďaľovala od osoby, ktorú som tak veľmi miloval. Tak úbohý, hlúpy a neschopný som sa cítil, že som sa bál pozrieť Alici do očí. Bál som sa mať akékoľvek nároky na čokoľvek, vrátane sexu. Tak zanovito som sa sústredil na boj o prežitie, že som prestal prikladať do rodinného krbu... a ten vyhasol. Po pár rokoch toho šokovaného obdobia, kedy nám obom nebolo do rečí ani do úsmevov sme sa ocitli zrazu v štandarde, ktorý sa začal podobať tomu predošlému. Už sme mohli kupovať plienky na jedno použitie, stravu špeciálnu pre Kubka, špeciálne odevy, vozík, pomocné prístroje do domácnosti, dokonca starší Martin mohol ísť na strednú do internátu a my sme bez problémov hradili jeho potreby dokonca nadštandardne. Moje previnenie ma však dusilo tak silno, že som sa nedokázal zasmiať nad alicinmi príhodami zo stretnutia mamičiek v podobnej situácii. Moje previnenie mi temnilo zrak tak, že som nevidel úsmev Kubka, ktorý ma poznal a dal to najavo azda len v prípade Alici a mňa. Moje previnenie ma vyčerpávalo tak, že som sa s vlastnou ženou miloval len zo strachu pre totálnym krachom vzťahu a predstavoval som si pri tom všelijaké oplzlosti len, aby som sa udržal ako tak vzrušený! Aké previnenie? Cha a to je ne tom najlepšie. Previnenie, že neviem poskytnúť rodine taký štandard, ako by som chcel prišlo samozrejme ako prvé. Druhé previnenie bolo, že z hanby nad samým sebou, z vlastného odporu nad samým sebou som sa cítil nehodným toho, aby som dostával akúkoľvek nehu. Nevedel som sa tváriť ako synov vzor a uľahčilo sa mi, že mu ho poskytol jeho tréner plávania. On bol príliš mladý na pochopenie, čo sa to so mnou stalo, že mu v ničom neradím a radšej ho odvolávam na cudzích. Nevedel som prísť a schúliť manželku do náručia a šepkať jej upokojujúce myšlienky a ona nemala dosť síl a času, aby si to vyložila inak, len ako prejav môjho vzdoru a obvinenia jej samotnej zo situácie, v akej som sa ocitol. Zo mňa, historika, akademika a filozofa sa stal dravec, ambiciózny, do všetkého sa hrnúci aktívny kariérista... Bolo by možno všetko inak... možno. Nebyť toho zvláštneho „šťastia“. V najzúfalejšej situácii, kedy sa mi dlžoby od chápavých kolegov vyšplhali na pätnásť tisíc korún som dokončil súkromnú webovú stránku, kde som opísal diagnózu syna, naše problémy a žiadal som ľudí o pomoc. Smiešne, však? Kto z normálnych chlapov by spravil čosi také? Dokonca som rozposlal odkaz na stránku všetkým, ktorých som mal v adresári počítača. Moderné žobranie. Odchádzal som ráno v ten deň do práce takmer v letargii. Dlžoby sa šplhali a z domu som mal nové poznatky, čo ešte treba zabezpečiť. V hlave mi prebiehal zoznam ľudí, ktorých by som oslovil so žiadosťou o pôžičku. V kabinete som otvoril elektronickú poštu a zrazu tam bol. E-mail s jednoduchou otázkou: „Koľko by Vám stačilo mesačne, aby ste sa neocitali s rodinným rozpočtom v mínuse?“ Bola tam samozrejme aj hlavička akejsi právnickej kancelárie a všeličo iné, ale ja som ako v tranze napísal: „Do kompletného rozpočtu nám chýba 15.000,- Sk.“ Odoslal som to a hneď som si uvedomil, že moja odpoveď má príznaky prízemného nevzdelanca. Nič, len suma, ako maniak. Hodil som nad tým rukou a obliala ma studená sprcha pri pomyslení, že teraz mi príde odpoveď od nejakého vtipkára: „Aj mne!“ Počas prednášky som na to zabudol, ani som nešiel k počítaču, až po obede. Po otvorení pošty som čítal v jedinej správe, ktorá sa tam nachádzala: „Nadácia „Podaj ďalej“ sa rozhodla...“ Čím dlhšie som čítal, tým viac sa mi zvyšoval tep. Dýchal som vzrušením a tlačili sa mi slzy do očí. Ihneď som zavolal na udané číslo a keď sa mi vážnym, suchým, bezfarebným hlasom prihovorila akási právnička, všetko zo mňa opadlo. Od toho dňa som nespal, až kým neprišla prvá dávka. Zrazu sa mi život otočil. Nadácia ma ubezpečila o pravidelnosti renty celý rok... a ja... ja... ja som zrazu začal plánovať. Predstavte si to! Človek, ktorý absolútne nemal potuchy, čo bude zajtra, žil na dlh, ktorý len prehlboval a netušil, kedy ho začne splácať, začal plánovať. Plánovať!!!O všetkom povedal mojej žene. Tešili sme sa ako malá deti, takmer sme boli šťastní. V jeden večer som náhodou vkročil nečakane do izby, kde sedela moja manželka a prehrabávala sa v starých papieroch. Na zemi boli porozhadzované účty, šeky, faktúry a... finančný plán spoločnosti, v ktorej manželka pracovala spred niekoľkých rokov. V rukách držala svoje staré vizitky. Zdvihla ku mne hlavu a ja som z toho pohľadu vyčítal to, čo mi zničilo aj poslednú štipku hrdosti. Smutne sa na mňa usmiala, pohodila vizitky na zem a ticho povedala vstávajúc: „Mal by si začať sledovať papiere Ty. Ja mám v tom strašný neporiadok.“ V ten večer som si neľahol k nej. Celú noc som presedel v malom kresielku v obývačko-spálni v úplnej tme a brodil som sa vo vlastnej špine potupy. Tam sa to začalo. Moja potupa dosiahla vrchol. Moja letargia k sebe samému počiatok. Trávil som všetok možný aj nemožný čas v práci. Pýtali odo mňa akési „povinné“ publikácie a tak som písal. Písal som o histórii, nových poznatkoch a domnienkach obalený v životnej skepse, ktorá sa lepila aj na moje hypotézy a názory na modernú archeológiu a dejepis. Čakal som, že po prečítaní tých článkov mi pohrozia výpoveďou a ja iba myknem plecom... Bolo mi to jedno. O moju rodinu sa aj tak stará akási nadácia, kto by už len mňa potreboval? Písal som dokonca so želaním, aby som niekoho fakt nasral! Aj som nasral! Začali na moje články reagovať vážené autority a ja som to do nich pálil od boku! Neuvedomil som si, čo sa rozbehlo ani keď za mnou začali chodiť zástupcovia dvoch vydavateľstiev. Zrazu som mal objednávku na knihu. Zrazu som sa vadil pred kamerami s profesorom, ktorý ma sám učil. Zrazu som mal kopec práce, ktorá bola úžasne platená. O nejaký čas som sa objavil v dennej tlači alebo v časopise. Jeden týždenník bol dokonca u nás doma a napísali o nás veľmi dojímavý dvojstránkový článok. Moja pani, energická, silná, ctižiadostivá Alica sa usmievala a organizovala komplet domácnosť. Ani jediná výčitka, že nie som stále doma. Ani jediná ponosa, že to nezvláda. Ja som rástol, populárnel, vážnel v očiach spoločnosti a dnes som majiteľom vkusného malého domčeka na okraji malebného lesíka a kandidujem na primátora mesta. Tie voľby vyhrám. Teraz sedím na priedomí domčeka. Papiere som nechal na stole v kuchyni. Samozrejme, Alika mala pravdu. Nikdy sme nič také ako výpis z obchodného registra alebo živnostenský list od nadácie „Podaj ďalej“ nemali. Vždy mala lepší prehľad ako ja. Aj teraz sa cítim ako nula. Vyskočil som na ňu kvôli tomu šeku, dokonca som jej vynadal, že behá ako automatická čistička po dome a neuvedomuje si, že niečo, čo sa jej môže zdať zbytočné, je pre mňa alebo rodinu veľmi dôležité. Pre rodinu!!!!! Ja som povedal, že „pre rodinu“!!!! Ja! Človek, ktorý sa sám nevedel postarať ani o to, aby sme mali na jedno rázové plienky! Človek, ktorého z krízy vyviedla nejaká neznáma nadácia almužnou. Človek, ktorý si ani nepreveril, čo je to za nadácia. V hlave mi prebleskli konšpiračné možnosti. Nie dlho po začatí renty som začal písať a malo to obrovský úspech. Písal som ale tak drzo a provokačne, že by ma skôr mali zbaviť akademického titulu. Mňa však uverejňovali viac a viac. Čo keď naozaj za tou nadáciou stojí niekto, kto ma chcel vyšvihnúť hore a keď získam postavenie ako politik, príde si vybrať svoje úroky z investície?!? Som neschopný hlupák. Ako si môžem dovoliť mojej manželke povedať nejakú výčitku? Stanem sa primátorom a potom jej donesiem do domu lobistu, čo sa tu začne rozťahovať, tváriť sa ako úžasný priateľ a bude trvať na plnení svojich príkazov v mojom verejnom pôsobení. Potom ma dúfam Alica už konečne vyhodí z domu. Práve vyšla z dverí. Podišla ku schodom, ktoré nám viedli a na priedomie a zahľadela sa do diaľky. Ja som sedel opretý o múr domu, takže mi stála chrbtom. Zadíval som sa na jej zadok. Pocítil som vzrušenie a zatúžil som sa ho dotknúť. Ako besná mačka sa do mňa zadrapila výčitka. Trápil som ju. Stále. Najprv takmer bez peňazí, potom absolútne bez mojej pomoci a ja na výslní slávy si užívam života, pričom ona zavretá doma nesie všetku zodpovednosť... za rodinu aj za mňa. Tá hádka o tom šeku ma bolí. Musím sa jej ospravedlniť. Ale ako? Už je to dávno. Hodí nad tým rukou, ale nedá sa to odpustiť. Ona, ktorá musí mať trpezlivosť za nás oboch je ešte aj mnou skúšaná! „Alika?“ oslovil som ju čo najnežnejšie. Otočila sa ku mne a nadvihla obočie. Mykla bokmi ako paródiu na barové pipky, čo zvádzajú podnapitých chlapov. Robievala to niekedy, keď mala dobrú náladu. Nechcel som jej ju skaziť, tak som len povedal: „Mala si pravdu s tou nadáciou. Tuším sme fakt od nich nikdy žiadne papiere nemali...“ a znovu ten pazúr strachu. Zastavil mi na okamih srdce. Nie! Dosť! Prestaň! Nie že jej povieš o tej obave, že je to konšpiračná pasca!!! Ihneď som v strachu odvrátil zrak. Priestorovým zrakom som videl, ako jej klesli plecia a vzdychla. Po sekunde na to sa otočila znovu a vošla lenivo až malátne do kuchyne. Určite tuší, že niečo nie je v poriadku. Určite sa obáva, čo som posral! Všetko bolo také krásne, plánujeme budúcnosť a ja som to všetko pokazil ešte úplne v začiatku! Zdalo sa mi, že sa stmieva. Začalo mi šumieť v ušiach ako vždy, keď ma chytala panika. Vtedy sa spoza nášho plota vynoril Emil. Bezdomovec, ktorý k nám občas asi raz za mesiac príde na jedlo. Zodvihol ruku a zamával, ako vždy. Ja som tiež zodvihol pravačku a naznačil som mu, nech prejde. Vždy si sadal na drevený posed pred domom. Bolo to u nás, ale nenarušoval nám tým súkromie. Vstal som z lavičky a vošiel do kuchyne. Alica naberala do taniera polievku aj skladané zemiaky, čo sme mali dnes na obed. Zasa mám všetko nachystané, ale podať to úbožiakovi pôjdem ja. Znovu si mi sadla na plecia moja úbohosť. Niesol som taniere človeku, ktorý si o mne myslí, že som stelesnením anjela a ja nemám ani odvahu vysvetliť mu, že som obyčajná nula, ktorá by sa bez svojej manželky nedostala ani k bytu a za to, čo mám teraz možno vďačím lobistom! Sedel tam na lavici za stolom a jeho bradatá tvár sa usmievala od ucha k uchu. Na sebe mal károvanú košeľu s odtrhnutým golierom a nohavice, čo kedysi patrili k šviháckemu obleku.„No čo, Emil, na potulkách?“ Kamarátsky som sa prihovoril, položil pred neho taniere, lyžičku mu podal priamo do špinavej ruky. Po stý krát som si všimol pokrútené, zlámané, zafúľané nechty. Do nosa mi vnikol jeho charakteristický smrad potu a špiny. „Ďakujem, Kubko, Ty si môj anjelík! Kde je junior?“ nadvihol obočie a pohľad uprel k domu, akože ho hľadá. „Spí. Je vnútri.“ Emil sa veľmi tešil malému Kubkovi. Spočiatku som si myslel, že je to len strojený takt neohrabaného človeka, ale po čase som si všimol, že sa mu v očiach zračí niečo ako neha, dokonca možno láska. Už som ho dokonca aj pobádal, nech sa ho dotkne, ale vždy sa zahanbene stiahol. „Ale já? Veď sa na mňa kukni, Kubko, ešte by odo mňa chytil dáku korelu!“ Díval som sa na neho ako je. Chlípal polievku, chlieb si lámal špinavými rukami a kládol do takmer bezzubých úst. Jedol chlieb ku všetkému. Dokonca aj k mäsovému vývaru. „Musím sa poriadne napchať... veď víš...“ vravieval vždy, keď som prejavil nad tým nepochopenie. Jeho oči boli mäkké. Stále mal taký beťársky pohľad. Hlavne, keď hovoril, čo bude robiť v najbližší čas. Akoby popisoval nejakú chuligánčinu. Potreboval som odohnať sieť, ktorou ma stiesňovala depresívna nálada. Chcel som proste zmeniť tému vo vlastnej hlave a odložiť strach na neskôr. „Počuj, Emil... veď ja o Tebe nič neviem... a koľké roky k nám už chodíš?“ Spozornel a zvážnel. Pohľad sa zmenil na vydesené zazeranie chlapca, ktorého pristihli pri prezeraní porna. „A čo také Kubo? Veď ja som len také hovno spoza plota...“ To ma rozosmialo a Emil sa smial so mnou už so svojim charakteristickým pohľadom beťára. „Čo sa to v Tvojom živote vlastne porobilo, Emil? Povedz mi, ako sa to stalo, že si teraz v takejto situácii...“ Emil stále žul, díval sa do taniera, ale začal rozprávať. Sem tam na mňa zdvihol pohľad s výrazom previnilca, ktorý diktuje svoje priznanie. „To vieš, Kubko, sprostá hlava. Mladá. Robeu som... hen... smerom na Zámky. Mladý, no šak víš.“ Zmĺkol, aby prehltol a toto bolo aj jediné prerušovanie jeho rozpravy. „Keruvau som autá. Velké tatrovky... a piu som ako dúha. Každý večer. Aj som sa pobeu... nó! Ale já som ho dorichtuvau...“ Myslel som si, že som pochopil. „Aha, tak si dorichtoval, že si si aj posedel, čo?“ „No veru...“ zmĺkol a zhľadel sa k môjmu domu, „ale nie za bitku! Piu som ako dúha, to bola chyba! Aj som zarábau. Za komunistou aj patnásť tisíc, nó!“ pokyvkával uznanlivo hlavou na svoj dávno minulý príjem. Tak som teda skúsil pomôcť. „Aha, takže dolu hrdlom všetky peniažky, čo? Potom adiós práca a sme tu...“ Pozeral do taniera a pokračoval, akoby ma nepočul. „Peniažky som poslau ďalej. Stále ich posielam. Nič nemám.“ Oči spojil s mojim a usmial sa, akoby som to chápal. „Aj som sa pobiu. Do zlodejov mi nadal, sviniar! Takú som mu ubalil, že sa zrichtuvau zo schodou. Nó... Dostal som podmienku, že som vraj násilnícky typ, lebo svedčili proti mne celá jeho família vyjebaná!“ Pousmial som sa nad tým. Málokedy používal oplzlé výrazy... vlastne skoro nikdy. Toto ho muselo ešte veľmi škrieť. „Koľko je to rokov?“ spýtal som sa. „No... ja mám padesát tri a to bolo, keď som mau tridsať peť... nó...veru...“ Tak dobre, podmienka to ešte nebolo sedenie, tak som ťahal ďalej. „No tak teda za čo si sedel, čo si zasa niekoho dobil?“ Díval sa do taniera a prestal jesť. „Piu som ako sprostý, to bola chyba. Každe ráno deci rumu a pivo... a potom do auta.“ Zasa som mu do toho skočil, možno z netrpezlivosti. „Ná čo si nebodaj rozbil autiak?“ Dlho sa díval do taniera. „Zabil som, Kubko.“ Šokovalo ma jeho správne gramatické vyslovenie tohto priznania. Zamračil som sa a mlčal. „Išou som s tatrovkou domou po fajronte. Viacerí sme to tak robili. Víš... načo ho parkuvať v robote. Zastavil som sa v krčme. Zasa do mňa zapárali, svine! Lebo som platil rundy ako sprostý...preto! A že ja som zlodej, lebo že krannem tehly. A smáli sa mi. Že keby boli na mojom mieste, tak už majú postavený palác, len ja to všetko prežeriem... víš ako... prepijem!“ Nabral si hodný kus zemiakov na vidličku a vložil do úst. Chvíľu žuval a ja som stále mlčky čakal. „Už som mau popité... ani nevím kolko. Takú som mu, sviniarovi buchol pohárom do hlavy, že...“ zamyslel sa a prudko hodil rukou, „jeho som mau radšej zachlomaždiť. Povstávali aspoň piati po mne. Tak som zutekou z krčmi, len taký blesk z riti mi išou!“ usmial sa a veľmi placho sa na mňa pozrel. „Rovno do toho auťiaka skurvenieho. Keruvau som ako blázon, reku idú po mne! Víš, Kubko, prázdna tatrovka, to je sviňa. V zákrute ma začau zadok predbiehať, šibou som to do protismeru a ...“ Zahľadel sa mlčky k nášmu domu. Oči mu viditeľne zvlhli. „Zabiu som!“ „Koho?“ Stále mlčal. Zrazu sa mi zadíval do očí, pustil vidličku a obe ruky otočil dlaňami k nebu a vystrel ku mne. „Chlapča, Kubko...“ rukami triasol, akoby ukazoval, že niečo ťažkého dvíhal, „päťročné chlapča, Kubko. Nésou som ho v rukách s mojim zlámaným kolenom, až ma sanitka dobehla.“ Pochopil som, čo mi naznačuje svojim gestom a krv sa mi strácala z tváre. „Prekotiu som to auto. Mne sa koleno zlámalo a pravá ruka. Vyskočiu som za auta, reku vybuchne... a zrazu som začuv vreskot ako na lesy! Kukám tam a tam chlap sedí a bliaka! Krívam k nemu a on ukazuje hen na pravo. Tam ležau. Chlap mal nohy zlámané a chlapčok celý od krvi... ležau tam ako bábika... Kubko... ako bábika!“ Sklopil som pohľad a nemal som vôbec chuť niečo hovoriť. „Ja som nekradou... aj domčisko som mau... aj horu... aj pole...piu som, to bola chyba!“ Znovu ďalšie sústo do úst. Žuvaním zahnal dusno, čo priviedla jeho minulosť. „Ništ nemám a tak je dobre. Sedel som dlho. Né dosť! Skapať som tam mau...skapať!!!“ Pozrel na mňa, zvlhnuté oči sa mu trblietali a prudko smrkol, až som počul, ako mu hlien vbehol do hrdla. „A Ty Kubko, ma ešte aj kŕmiš...“ Hodil som rukou. „To bolo, Emil, to ja nezmením, keď Ti najesť nedám. Ty sám si s tým musíš poradiť...“ Zrazu ma napadlo: „Čo je s domom, horou, poľom? Dolu hrdlom aj to pošlo? Z opitosti zabiješ a ešte pridáš aj na mizinu sa dostaneš? Emil, hm?“ Znovu sa usmial beťársky a hodil rukou. „Á načo to držať? Načo by to už len mne bolo? Predau som všetko. Hneď, ako som sa z basy vrátiu! Všetko. Milióny, Kubko... milióny!“ „Ná čo Ty piješ, pravé šampanské?“ Emil sa zasmial od srdca. „Šak já móžem aj benzín vypiť, mne to rovnako šmakuje!“ Teraz som sa zasmial aj ja. Emil je stále ten Emil. Je to zvláštne, keď na človeka privyknete, jeho minulosť Vám k nemu zrazu nepasuje. Vypočul som si ten príbeh, no akoby som počúval o niekom inom. Toto je aj tak môj Emil, čo si u nás zaje, aj keď je to vlastne vrah...hm... aké zvláštne meno pre tohto človeka. Emil dojedol, ako vždy vstal a ako vždy si čosi zahundral: „Veru, šetko som poslal het, het odo mňa hovniaka hovnového, ďalej, ďalej dať, keď mne také nechodí!“ Stál chvíľu predo mnou a to bolo zvláštne. Díval sa na mňa. Ostal som teda aj ja stáť a čakal som. „Už neprídem Kubko. Idem zo špitálu, že ma to už pristihlo. Konečne tá moja pečeň dala výpoveď.“ Zasmial sa a ja som si až teraz všimol tmavé kruhy pod očami a neprirodzene žltú pokožku. „Idem já veru ďaléj!“ Nestihol som reagovať. Jednoducho sa začal vzďaľovať. Stál som tam zarazený. Zaskočila ma tá posledná veta. Čo to znamená? Ide do nemocnice alebo dakde umrieť? Bol už tak ďaleko, že by musel riadne kričať, aby som ho počul, ale otočil sa. Nič nezakričal. Zdvihol pravú ruku do hora k nebu. Čakal som, že zamáva, ale on si ju následne priložil k srdcu a hlboko sa uklonil. Zakýval som mu. Otočil som sa s taniermi v rukách smerom k domu. Od posedu bol naň veľmi pekný pohľad. Tak toto sme si s mojou Alikou nadobudli. Takýto úžasný kus miesta... nášho miesta na svete. Je krásny, útulný a dýcha teplom. Tam v tých otvorených dverách sa črtá malá predsienka, cez ktorú vidno kus kuchyne. Tam je moja žena, moje dieťa... moja duša. Každým krokom akoby som zhadzoval sto ročnú špinu. Opadávalo zo mňa uschnuté blato mojich vlastných duševných zvratkov a stúpajúc po schodoch som sa cítil o desať kilogramov ľahší, čistejší, krajší. Prešiel som do kuchyne, odložil taniere do výlevky a otočil sa smerom do obývacej časti. Alica sa zohýbala ku mne chrbtom a polievala kvet. „Vidím najkrajší zadok na celom svete... a je môj!“ Povedal som zrazu nahlas a vôbec sa mi to nezdalo čudné... ani opovážlivé, ani nevhodné.Alica znehybnela. Potom sa pomaly vystrela a otočila sa ku mne. Dívala sa mi do očí akoby som sa prebral z kómy.... a ja som sa prebral. „Sme najšťastnejší ľudia pod slnkom, Alika! Máme všetko, čo potrebujeme...   A čo nám zvýši, pošleme ďalej.“

Valerián Švec

Valerián Švec

Bloger 
  • Počet článkov:  44
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som jednoduché stvorenie, čo na tento svet prišlo na chvíľu porobiť, čo treba a zasa sa vráti späť ... Zoznam autorových rubrík:  Séria o Večnom pútnikoviÚvahyPrózaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu