reklama

Dar

Sledujem, ako kvapka zrazená z rosy na pohári si pomaly, váhavo preráža cestu ku dnu. Veľa pivárov považuje zarosený pohár za dôkaz správnej teploty zlatistého moku. S pôžitkom si ho prikladám k ústam, pričom mi nevdojak padne pohľad na miesto v náprotivnom rohu krčmy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Chodím sem už roky každý večer po práci a dodržiavam rituál fajrontového dúšku. Neuvedomil som si, ako vnímam každý detail svojho stereotypu. V jeden večer, asi pred dvoma mesiacmi ma k tomu primäl výpadok jednej nebadanej časti mojej večernej pohody. Všetko je tak, ako posledných šesť rokov. Lavica s molitanovým podsedníkom, ktorého návlečka nevidela pračku ani vo sne, obrus s fľakmi, medzi ktorými sú aj také, ktorých príbeh zrodu by mohol rozprávať ešte aj môj otec. Výčapník, čo vyzerá, akoby sa stvoril z cigaretového dymu a pivnej peny. Štamgasti, ktorých aj výčapník považuje za zdedených hostí od svojho predchodcu, čo ho vystriedal pred pätnástimi rokmi. Sú nemenní, nestarnúci, s rovnakým pachom, bezvekovou tvárou a možno aj v stále rovnakom oblečení. Nuž a tu sa zrazu vynoril rušivý moment mojej stereotypnej polohy. Imro. Môj starý dobrý Imro. Niečo okolo dvoch mesiacov dvíham pohár k perám, pričom mi pohľad padá stále na to isté miesto v náprotivnom rohu krčmy a ja sa celý ten čas opakovane zarazím a čudujem. Imro tam nesedí. Jeho stolička čnie ako pomník prázdna. Na neuverenie na nej ešte ani raz nesedel žiaden náhradník. Po pár prvých dňoch mi to nedalo a overoval som si, či Imro žije. Výčapník Lajko nadvihol obočie a zrúkol na mňa:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Jasné, že žije! No, veru, vyzerá to tak, že sa na nás vybodol... Zradca!“

Toto obvinenie však z Lajkových úst znelo nežne. Ako keď dieťa, čo vám vyvedie milý husársky kúsok nazvete chuligánom.

Imro sa líšil od klasických obecných pijanov. Nebol ožran. Chodil do krčmy so železnou dennou pravidelnosťou, ako aj ja, ibaže odchádzal pod parou o trochu viac. Vždy som mu počas prvého dúšku kývol a on sa na mňa usmial. Tiež dvihol svoj pohár, ale bol to poldecák a šupol ho do seba ako dáku medicínu. Občas si ku mne presadol a rozprával mi svoje príbehy z práce. Bol pilčíkom na živnosti. Oháňal sa pílou a viedol staromládenecký život. Páchol potom, benzínom a trochu sa dalo zacítiť aj čaro lesa. Na prvý pohľad aj posluch bolo jasné, že má veľké srdce a rozdával sa. Stačilo len vzdychnúť, že nestíham nachystať drevo na zimu a už sa vynukoval. Neboli to prázdne reči. Pokiaľ som ho nechal sľúbiť sa na pomoc, vždy to dodržal. Nedovolil som to často, iba občas. Nemal som sa mu totiž ako revanšovať a moja nátura zasa nie je zvyknutá len jednostranne využívať. Snažil som sa mu teda odvďačiť aspoň tým, že som počúval jeho historky z lesa. Prikyvoval som, občas sa usmial a ak sa on zasmial, ja som sa tiež pustil do smiechu. Nepamätám si absolútne nič. Šesť rokov som bol vystavený jeho príbehom a stále som presvedčený, že o ňom vlastne nič neviem. Dokonca sa stalo, že som prikyvoval aj na tú úžasnú správu o jeho ženbe. Spozornel som, až keď mi začal ukazovať svoje obrovské laby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„No kukni, na takéto hnáty mám kúpiť obrúčku? Šak by som na to minul aj ročný plat...toľko zlata, boha, budem ako dáky šejk!“

Vtedy som si uvedomil, že mi ušlo niečo podstatné.

„Počuj... a nesranduješ?“ otázkou som vrátil jeho prejav späť, „To sa vážne ideš ženiť?“

Imro sa prikrčil, spustil hlavu medzi plecia a hodil rukou.

„Ách, človeče. Mňa keď táto baba chce, tak je buď načisto šibnutá alebo ma teda... no... už že akože ozaj miluje...“ zadíval sa na okamih akoby cezo mňa, „no... a šibnutá teda ozaj nevyzerá!“ a začal sa rehotať.

Predstavil som si ten jeho brloh, ktorý som mal tú česť raz navštíviť. Nemôžem povedať, žeby to bol špinavý kumbál. Bola to stará chalupa ešte po jeho rodičoch. Dom bol malý, ale suchý a voľakedy aj pekný. Teraz však stonal starobou. Všetko, ešte aj ten najmenší detail tam bolo pôvodné. Imriško proste bol taký spokojný so svojim detstvom, že nepotreboval na svojom životnom priestore od tých čias nič meniť. Rodičia sa mu pominuli a on akoby stále očakával, že každú úpravu domu, či dvora by mal odsúhlasiť s tatom. Všetko bolo na svojom mieste, plnilo si to svoj účel, ale bolo to tak už možno päťdesiat rokov. Ak existuje nejaká všeobecná predstava o spustnutom živote starého mládenca, verte mi, že Imro bol jej ideálom. Starí mládenci nemajú v mozgu centrum estetiky. Riadia sa prísnymi pravidlami praktičnosti. V takej domácnosti nenájdete rastliny, ktoré sa nedajú zjesť. Na stenách visia fotky starnúceho obyvateľa z detstva presne na tom istom mieste, ako ich tam zavesila jeho mamička. Všetko náradie je stokrát reparované, ale funkčné. Miesto kuchynského stola, ktorý sa rozpadol, je písací stôl z tatovej izby. Jeho zásuvky však už neskrývajú rodinné tajomstvá, ale domáce náradie poprepletané s kuchynskými pomôckami. Dielňa, kuchyňa a spálňa splývajú v univerzálnom priestore. Samozrejme priedomie a predsieň na seba vzali funkciu medziskladu všetkého, čo na okolí vyzeralo zaujímavo. Čaká to tam na zadelenie svojej úlohy v domácnosti, ktorá sa pre väčšinu tých harabúrd nikdy nenájde. Po rekapitulácii tohto vybavenia som si Imriškovu snúbenicu predstavil ako ohyzdnú zašlú obludu, ktorú vyrazili z protialkoholickej liečebne a teraz si hľadá útočisko pred mrazivými nocami. Chudák starý blb.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na svadbu som išiel hlavne zo zvedavosti. Celý ten čas som rozmýšľal, ako zabránim môjmu zbesilému rehotu, keď po prvý krát uvidím tú stvoru. Dúfal som, že to bude skôr žalostný pohľad, pretože plač sa dá vysvetliť dojatím. Bo som veľmi prekvapený. Nebola to žiadna modelka. Postavička dokonalá na utláčanie sudovej kapusty. Plná, ale nie mľandravá, či nemotorná. Jednoducho taká zdravá sedliacka deva, čo sa vie chytiť do každej roboty. Keď sa na ňu dívate, viete si ju predstaviť, ako vaľká cesto na koláče rovnako dobre, ako láme väzy šialenému býkovi. Čakal som zúboženú vychudnutú ožranku, čo sa hýbe len preto, aby ju omylom nepochovali alebo obéznu príšeru, čo neustále pátra prstom v nose po plode samorodiaceho sa výživového doplnku. Táto dáma ma možno aj práve pre moje úbohé očakávania skutočne očarila. Dokonca som si s ňou aj zatancoval. Skutočne bola mohutná, ale lietala na parkete ako po koľajniciach. Nezaváhala a nebolo ju možné unaviť. Pri rozhovore sa vám dívala priamo do očí, ktoré sa bez prestania usmievali. Priznám sa vám, že po pár hodinách, čo som strávil v jej blízkosti som sa zachoval veľmi hrubo, aj keď som sa snažil zaodieť to v žarte. Opýtal som sa:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Milka, preboha, čo si ty už len mohla vidieť na tomto našom mameluchovi?“

Usmieval som sa čo najsrdečnejšie, aj keď som skutočne chcel počuť ozajstnú odpoveď. Ona ma určite odhalila, pretože sa mi zadívala do očí a zostala mi svojimi očami chvíľu pátrať v mojej duši. Na sekundu strnula a potom sa konečne usmiala. Vzala Imrovi ruku do svojej. Vtedy stíchli aj všetci ostatní, pretože si myslím, že odpoveď som nečakal len ja sám. Spozorovala ten rozšírený záujem, no neodtrhla pohľad od mojich naľakaných očí.

„My na sebe nič nevidíme... my sa len potrebujeme.“

Až vtedy prebehla očami po ľuďoch okolo a spočinula nakoniec na žiariacom Imrovi. Som si istý, že sa jej zatrblietali v očiach slzy. Objali sa. Vtedy sa zatrblietali slzy v mojich očiach a strašne som sa zahanbil.

Od tej doby sa s našim Imriškom diali veci! Jeho pani ho zmenila natoľko, že ho pohrýzol aj vlastný pes, keď sa vracal z krčmy domov. Čo iného mu ostávalo, keď si pána poznal hlavne podľa pachu? Ja som vo svojom zvyčajnom rituály nenašiel žiaden ohlas. Imro sedel ako vždy vo svojom rohu a dvíhal ku mne svoj zvyčajný poldecák. Cez cigaretový dym som si nevšimol zmenu výzoru, Upozornil ma na ňu až Lajko výčapník. Nahol sa ku mne bližšie, keď mi menil prázdny pohár za plný a mykol hlavou k ženáčovi.

„Kukni! Už nechodí v tých zasraných montérkach ani do krčmy. Pekne najprv domov k ženuške a tá si ho sem veru vždy vystrojí. Som zvedavý, do kedy nám ostane verný. Veru, taká žena, to ti je silnejšie ako smrť!“

Nevydržal som dlho a zavolal na neho. Zarážalo ma, že sám si už neprisadal. Kopol do seba zo dva, tri poldeci, jedno pivo a dvihol sa na odchod. Každý večer rovnako. Ja som bol ale zvedavý.

„Imro, poď sem na chvíľu! Veď sa mi pochváľ, ako sa máš.“

Usmial sa, pokrčil plecom a veru sa vybral ku mne.

„No čo, ženáč? Spokojný?“

Usmial sa ako dieťa, čo dostalo do daru svoj prvý otvárací nožík a pokrčil plecom.

„Hej. Spokojný som.“

Musel som z neho vytiahnuť, čo sa len dá.

„To snáď nie je možné. Koľko si bol sám? To sa dá ešte zvyknúť na ženu v dome?“

Znovu pokrčil plecom a frajersky pohodil hlavou.

„Akože by nie. Lepšie, ako samému. No veď si aj môžem robiť, čo chcem, ako pred tým.“ Na okamih sa zamyslel, akoby sa utvrdzoval v správnosti svojho postoja.

„Len dobré veci vymýšľa tá moja Milka. Aj som sa chystal dať dom do poriadku, ale vieš, ako to je. Na to treba mať cit a to má len žena. Ona ti má také nápady, ja by som na to nikdy nebol prišiel. No a zasa ja sa nedám do takých vecí, čo nechcem.“

„A čo, aj také už bolo?“

Mávol rukou aby dal najavo márnu snahu svojej polepšiteľky.

„No jasné, ale mňa na také veci nenaláka, na to som ja už starý koreň.“

Tváril sa akoby som ja mal vedieť, o čo ide.

„A v čom si sa vzpriečil?“

„Ále... je to fakt skvelá baba, ale mne ti to svätuškárstvo dáko nesedí. Do kostola ma nedostane. Hovorí mi, reku, Imriško, toľko robíme vecí pre seba, ale že všetky dary sú aj tak od boha. žeby som reku aj dačo pre boha mal robiť. No a já na to, pre kieho boha? Pre teba urobím, čo len chceš, ale boh je ďaleko, preňho budem robiť, až keď sa s ním stretnem. Júj, tá ti ma zahriakla...“

Chichotal sa ako galgan.

Pravdu povediac, toto som nečakal.

„To len to? To by si jej mohol spraviť radosť.“

„Ani bohovi. Doteraz som takto, budem aj ďalej...“

Táto vec sa mi zdala ozaj banálna a podozrieval som Imricha, že tým zakrýva dačo vážnejšie.

„No a nevadí jej, že takto do krčmy chodíš?“

„Já som sa jej pýtal, reku, Milka, ja by som kvôli tebe aj menej chodil do krčmy, len musíš povedať.“

Zostal ticho a tak som ho musel pobádať mojim pohľadom plným očakávania.

„Ona mi na to, že kvôli nej robím už toľko vecí, že sa mi aj bojí o viac pýtať. No... čo ti poviem. Je to proste baba, na ktorú sa hádam čaká aj celý život... ale keď som sa vtedy zvrtol k dverám, tak mi len tak ostala stáť a dívala sa na mňa. No tak pozerám aj ja na ňu a hovorím: Milka, ale veď naozaj mi povedz, veď ja pre teba to pivko aj doma môžem dať.“

Chvíľu ma nechal v napätí a pozeral sa na mňa, akoby som sa na tú jeho Milku zmenil.

„A vieš čo mi tá moja dievka povedala?“

Ostal ticho, akoby som to mal uhádnuť. Tentoraz som aj pokrčil plecami a pokýval hlavou.

„Že...“ začal imitovať hlas svojej ženy, „ Pre mňa Imriško ty už robíš dosť, ale pre pána boha by si mohol dačo. Keď už teda do chrámu nechodíš a nevenuješ mu ani modlitbu, aspoň s tou krčmou by si preňho mohol prestať. Nech si nešpiníš tú schránku, čo ti daroval. Že schránka, boha jeho...“ rozpažil ruky a vydal na obdiv svoje mohutné drevorubačské telo, „toto schránka? Skôr kontajner, veru!“

Mocne sa rozrehotal a aj mňa srdečne rozosmial. Veru, náš Imro si zachoval svoju hrdosť. Nepohla s ním ani milkina samodruhosť. Každý večer si našiel chvíľu pre špinenie svojej schránky. Možno aj preto teraz stále vyzerám do jeho rohu, že celá dedina už vie o ich dcérke, čo sa vynorila na svet. Náhodou som ich aj pristihol, ako sa vybaľovali z auta do domu. Aj som im pomáhal a od tej chvíle som ho tuším ani nevidel, no a na svoje miesto v krčme veru nezasadol určite.

Bude niečo na tom, že ak na niekoho intenzívne myslíte, musíte ho stretnúť. Práve som ukazoval Lajovi prázdny pohár, čo znamená, že ho teba naplniť, keď sa otvorili dvere a skôr ako návštevník vošiel, bol hlasno vítaný tradičnými hosťami z vnútra, čo mali lepší výhľad na vchod, ako ja.

„Ahá! To snáď nie! Návrat z druhého sveta! Imro, ty zradca!“

Veru, aj mne sa oči rozžiarili a začal som sa nervózne mrviť. Pokýval všetkým rukou, ale nevybral sa k svojej stoličke. Podišiel k výčapu a zapýtal si cigarety. Lajo mu ich vyložil na pult a čakal na ďalšie povely, no Imro len vytiahol peniaze a zaplatil.

„To je všetko?“ Lajkov hlas znel urazene. Imro len zadudral, kývol hlavou a pobral sa preč. To som však už nevydržal ja.

„Imro! Neblázni! Poď sem!“

Zastavil sa predo dvermi, ale nechystal sa poslúchnuť.

„Ponáhľam sa, Milka je sama s malou a treba jej pomôcť. Nemám čas.“

Moje prekvapenie ho ešte dokázalo zdržať.

„No ale veď odkedy sa ti bábo narodilo, ani si tu nebol...“

Možno som to povedal prehnane smutne, lebo síce neochotne, ale predsa ku mne podišiel.

„No veď ani nemám kedy, čo si myslíš.“

Ukázal som rukou na lavicu oproti mne.

„Pekne si sadni a aspoň sa pochváľ... Lajko!“ chystal som sa objednať pre Imra, ale on rázne, až výhražne okríkol Laja.

„Nie, nič nebudem!“

Sadol si však ku mne.

„Nebudem tu, ozaj.“

Ja som sa však nedal odbiť.

„A kedy si akože na zdravie dcérky pripijeme?“

Imro zaklonil hlavu a zasmial sa, aj keď trochu silene.

„Tá bude zdravá aj bez opice... a vy si pite na čo chcete, pandravy akési...“

Zasmial som sa aj ja, veď my chlapi predsa vieme, že pijeme kedy chceme a na čo chceme.

„No dobre, dobre, ale normálne tu chýbaš... no čo je s tebou?“

Díval sa dolu na znečistený obrus a prstom sa pokúšal oškrabať zaschnutú kávu z neho.

„Mňa to tu už nejako prešlo...“

Zadíval som sa mu do očí. Pohľad mi opätoval nebojácne. Videl som v ňom rozhodnutie, ale zvedavosť ma premohla. Spýtať sa len tak, prečo, nestačilo. Musel som si rypnúť.

„Ahá... takže Milka už prišla na to, žeby si kvôli nej mohol toho aj viac urobiť, hm?“

Ostal sa mi dívať do očí bez pohnutia brvou. Vycítil som, že sa mi dostane vysvetlenia a vedel som, že ja sa určite mýlim.

„Si vedľa.“

Sklopil znovu zrak a rozhovoril sa akoby sám pre seba.

„Nikdy by som si to nebol pomyslel. To mi teda ver. Ale cítim sa .... proste inak.... lepšie... ako iný akoby taký.... proste musím aj chcem už myslieť aj na iné, ako som si zvykol.“

Išlo to z neho ako z chlpatej deky, ale neopovážil som sa ho prerušiť.

„Vieš, došiel som ti ich pozrieť ešte do pôrodnice. Keď som zbadal Bohunku.... no... to ti je niečo... to ti je proste zázrak. Pozerám na ňu a ja by som ju tuším aj vdýchol. Ja som ti tam plakal ako decko. Išlo to zo mňa, ani som nevedel ako. Všetko by som dal tej malej aj Milke. Tak som nejako stratil záujem o všetko ostatné. Ja by som ti pre ne od tej chvíle urobil čokoľvek. Aj som tak trkotal. Ako všetko porobím, čo som nestihol, ako pristavím, ako pokúpim, čo treba, ako sa len okolo nich budem krútiť.“

Roztápal sa mi pred očami a podvihol sa akoby na odchod. Pozrel na hodiny, čo viseli na stene a uistil sa, že mi to ešte stihne dopovedať.

„Nebudeš mi veriť, ale ja som ozaj ďakoval bohu za to, čo som dostal... aj nahlas pred nimi... tak som sa nejako roztáral, reku, ja bože veru voľačo aj pre teba spravím, nech si kdekoľvek... a tá moja Milka...vieš, čo ona mne na to?“

Dvihol pohľad od uschnutej kávy a uprene sa mi zadíval do očí, akoby mi prezradil tajomstvo pôvodu vesmíru. Ja som len nechápavo pokrútil hlavou.

„Povedala: akože nech je kdekoľvek?... podvihla mi Bohunku pred oči a že...veď sa ti práve narodil!“

Valerián Švec

Valerián Švec

Bloger 
  • Počet článkov:  44
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som jednoduché stvorenie, čo na tento svet prišlo na chvíľu porobiť, čo treba a zasa sa vráti späť ... Zoznam autorových rubrík:  Séria o Večnom pútnikoviÚvahyPrózaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu