Otázkou len je, ako ho uchopím. Počas dňa ho ťahám za sebou, po chvíli tlačím pred sebou. Občas si ho vyhodím na plecia a keď ma príliš hrbí, umiestnim si ho na hlave ako africký nosič. V noci, po ležiačky, je to najhoršie. To ho neviem umiestniť inde, ako na hrudi. Gniavi ma. Bráni dýchať. Musím sa stále a stále nasilu zhlboka nadychovať, inak sa mi z nedostatku kyslíka zatmieva pred očami. Napriek tomu s každým nádychom, akoby som skúšal, koľko ešte unesiem navyše. Pre Teba. Kvôli Tebe. Znovu si so mnou. Ležíš vedľa mňa naboku, tvárou ku mne, oči máš zavreté a s unaveným výrazom tváre pravidelne dýchaš. Usmejem sa. V ostatných rokoch si pre mňa symbolom starostí. Snažím sa pripomínať časy, kedy sme sa čľapkali v záplavách smiechu, šťastia a bláznivých plánov do budúcnosti. Beriem si tie predstavy ako z poličky špajze zaváraniny letného ovocia. Je to však presne ako to ovocie. Po ozajstnej chuti ostala v hlave len spomienka a to, čo vyťahujem z pohára je mazľavá mumifikovaná hmota, ktorá chutí len vďaka sirupu. Dá sa žiť zo zaváranín, ak viete, že príde jar a po nej leto. Ja mám však pocit, že to skutočné ovocie už neochutnám a začínam mať strach, že sa čoskoro minú aj tie zaváraniny. Dívam sa na teba a tvoj obraz prechádza cez filter mojej lásky. Milujem ťa viac ako seba. Ty to vieš. Stál som pri tebe od počiatku, čo som uzrel svetlo tohto sveta. Od chvíle, čo som ťa zbadal, od chvíle prvého dotyku si pre mňa bola mojim svetom. Pre teba som rástol, pre teba som dospieval. Milujem ťa a ty to vieš. Povedal som ti to. Každý môj úspech som ti kládol k nohám. Každú bolesť som ti šepkal tajne do ucha. Každý prehrešok som kajúcne priznal len tebe. Ako deti sme sa spolu hrávali na ocina a mamičku, mali sme bábiky ako naše deti a ja som netrpezlivo pozoroval svoje telo s očakávaním, kedy už budem ozajstný muž. Pre teba! Tvoje ženstvo som báznivo vnímal a túžbu som krotil, ako som vládal. Bola si pre mňa bohyňou a ja som láske k tebe beznádejne prepadol. Navždy. Bola to trýznivá láska, pretože si robila všetko preto, aby si mi dala najavo, že nebude opätovaná tak, akoby som ja chcel. V deň, keď si mi oznámila, že si našla toho pravého som mal na chvíľu pocit, že si sa so mnou šialene hrala na lásku od samého začiatku. Pre teba to bola roztopašná hra, ktorá mňa pohltila. Cítil som sa ako závislý od automatov, ktoré majú len zabávať, no ja som im prepadol so všetkou osudovou dôslednosťou. Sedeli sme vtedy oproti sebe za kuchynským stolom v mojom byte a ja som nechápavo pozeral do tvojich očí a hľadal odpoveď na môj mĺkvy výkrik:
„Prečo?!?!?!?!?“
Držala si ma za ruky a vrásky okolo tvojich očí prezrádzali trápenie.
„Ľúbim ťa, zlatko. Si môj najlepší priateľ. Od mala si mi na blízku a ja som šťastná, že ťa mám. Takto to však bude lepšie. Nezabudni však, že si u mňa vždy vítaný! Vždy!“
Mal som chuť vytrhnúť sa ti, prudko vstať a oplzlo ťa vyhodiť z môjho bytu aj z môjho života. Díval som sa však na tie vrásky okolo očí, vnímal tvoj dotyk, cítil vôňu tvojho dychu a uspokojil sa s omámením tvojej prítomnosti. Nevzdal som sa ťa. Dokázal som sa usmiať a pohladiť ťa po líci. Moja dlaň prešla jemne po tvojom líci, tak krehkom a hebkom, ako môže mať len zhmotnený zázrak. Nevzdal som sa ťa... a neopustil. Zdrsnel som však. Po tvojom odchode som cítil, ako mi tuhne tvár. Pochopil som, že hladiť ťa, milovať a pokračovať v zázraku tvojho stvorenia cez naše deti je raz a navždy predstava zaradená do zložky snov. Nenaplnených a nenaplniteľných. Bol som ti stále na blízku a bdel som nad tebou. Vedela si to. Preto som bol prvý človek, ktorý ťa schúlil v náručí, keď ťa ranil muž, čo si ho nazvala tým pravým. Vrásky trápenia, ktoré som ti spozoroval držiac ťa za ruky za stolom sa ti nekontrolovateľne prehlbovali. Ja som to nevedel zastaviť. Vždy som robil len to, čo som vládal. Ostal som sám len kvôli tebe. Vytvoril som domov aj pre teba. Domov, ktorý len čaká, kým ho vyplníš svojou prítomnosťou. Ty si to však nepochopila. Pretvorila si ho na dočasné útočisko vždy, keď si sa potrebovala schovať. Ja som ťa schovával a vždy, keď som sa na teba díval stojacu zhrbenú pred mojim dverami, s opuchnutými očami, vlhkou tvárou v prepotených šatách, som opakoval:
„Vitaj doma!“
Ponúkol som sa ti stále a stále. Musela si vidieť, ako mi presvitá hruď, cez ktorú sa dralo moje srdce, aby ti patrilo. Navždy. Ty si ma však zakliala do pút obetavého priateľstva. Sama si zúfala. Tak veľmi si sa chcela vymaniť z tohto šialeného vzťahu a tvrdošijne odmietala prijať moju lásku viac ako lásku kamaráta. Zmieril som sa s tým a tým som sa ti možno diabolsky odplácal za odmietanie. Moja odplata bola moja opora. Za každým návratom ku mne po prehratom boji v divokom svete si sa konfrontovala s pocitom bezpečia a lásky, čo sa ti pri mne dostávalo. Mňa trýzni nenaplnenosť mojich citov a teba zväzujúce poznanie, že ma potrebuješ. Je to tvoja tvrdohlavosť, že ma stále odmietaš? Je to azda obava zo zahanbenia a pokory, že som predsa len ja ten pravý, aj keď si tvrdohlavo opakovane mierila svoju pozornosť vždy na niekoho iného? Koľko mužov Ťa ešte musí sklamať, ponížiť a ako veľmi, aby si sa vzdala môjmu citu? Nadobúdam pocit, že čím viac ti pomáham, čím viac som ti oporou, tým zarytejšie pátraš po náhrade. Aký chorý úsudok ťa odo mňa vzďaľuje? Prečo proste po trápení s falošnou láskou neskončíš na jedinom mieste, ktoré ti vždy bolo a bude domovom? Prečo ležíš pri mne na posteli, máš zavreté unavené oči a spíš, miesto toho, aby si ma pritisla v náručí, otvorila mi svoje lono a nechala ma naplniť ťa zbožnou láskou k tebe, ktorú nosím ako bremeno, miesto toho, aby ma povznášala? Kto ti vypálil do duše ten strach? Bol to diabol, čo sa rozhodol prekliať istých ľudí psychopatickým strachom povýšeným na zásadu za čistú obetavú lásku? Ja milujem a chcem svoju lásku pretaviť v nové stvorenia, čo ju budú šíriť so znásobenou energiou. Toho sa snáď bojí samotné peklo a preto uzavrelo zmluvu s nebom, že bude zakázaná? Ty si podľahla, ale ja nie! Mňa nikto neoklame! Ja milujem a to je pre mňa dôkaz čistoty a správnosti. Budem aj naďalej pri tebe. Budem ťa stále vítať doma po každej tvojej prehre a liečiť rany na duši. Moje oči nasávajú opakovane ako po nespočetných predošlých nociach tvoj obraz. Preberám každý kúsok tvojej obnaženej tváre, pretože viem, že sa mi viac obnažiť už bojíš. Hladím ťa rukou. Nedotýkam sa ťa však. Obávam sa, aby som ťa nezobudil a nevyplašil ťa. Mňa sa báť nesmieš. Strach je za dverami môjho domu. Tu máš svoje útočisko. Tu je tvoj domov, aj keď to nikdy nepriznáš. Tvoje prsia, čo mali ponúkať mlieko našim deťom a rozkoš mojim perám budem hladne tušiť pod nepriehľadnou látkou odevu. Tvoje lono, ktorého vôňu cítim len vo svojich márnych predstavách, malo byť nádobou zrenia našej lásky, ktorej plody mali dokázať pravú podstatu tohto zázračného citu. Ja som však nehodný. Neuznaný. Preto aj moja ruka pláva pár milimetrov od tvojho tela, no ja hmatám každý záhyb, hebkosť pokožky. Dlaň mi vlhne od tvojho potu a moja túžba ma pomaly, no s istotou zabíja.
Ustúpil som pred tvojim rozhodnutím a prispôsobil sa tvojej neistote. Vždy si napokon mala múdrejšie rozhodnutia a ja som sa aj v tomto osudovom zamietnutí zmieril s tvojim názorom. Jediný krát som však nesúhlasil a stále nesúhlasím. Rešpektujem ťa. Čakám. Mojou blízkosťou, pomocou, ochranou a nezištnou láskou ťa chcem spontánne doviezť k slobodnému poznaniu potreby nášho spojenia. Bez strachu. Bez výčitiek. Musím ťa presvedčiť, že som na tvoju lásku dozrel a viem uniesť zodpovednosť za nás oboch. Ty si bola predtým vždy tá, čo chránila, čo radila, čo pomáhala a ja som prijal od teba štafetový kolík tejto úlohy, aby sme spoločne zvíťazili v týchto vyčerpávajúcich nezmyselných pretekoch. Možno nielen kvôli našej láske, ale aj kvôli láske tých, čo sú rovnako postihnutí. Možno naše víťazstvo povzbudí aj iných a my spoločne prelomíme temnotu dogmy pre lásku našu, aj tých druhých. Neboj sa. Teraz som na rade ja a ja sa pokúsim byť tým, čím si mi ty bola nespočetne krát skôr. Aj ty sa osmelíš a postavíš na vzdor pred všetkým, čo by nám mohlo škodiť. Budeš stáť pri mne a s priznaním lásky ku mne získaš takú odvahu, čo ťa obrní voči všetkému, čo by nám mohlo ublížiť. Vtedy budeš po mojom boku. Milovať ma, držať ma za ruku a chrániť. Ja si počkám. Ja sa na teba spolieham. Príde čas, kedy pochopíš. Musíš pochopiť. Musíš predsa chrániť tak vzácny cit. Musíš predsa držať ty ochrannú ruku nado mnou, veď.... si predsa moja staršia sestra.
