Nositelia kvalít

Autor: Valerián Švec | 23.5.2009 o 17:20 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  667x

Každý človek v hmotnej forme je len nositeľom kvalít. Výška a význam nosených kvalít je podmienená vývojom. Akákoľvek kvalita v podobe talentu alebo v inej výnimočnej podobe je znakom vedomostí ducha. Tieto vedomosti majú slúžiť pre budovanie duchovných hodnôt. Duchovné hodnoty sú duševným vlastníctvom. Duševné vlastníctvo si môže nárokovať jedine duch.

Všetko, čo je vytvorené pomocou vedomostí ducha si nemôže nárokovať niečo, čo nie je duchom. Ak používam svoj talent ovplyvňovať ľudí na to, aby ukojili moje sexuálne túžby, je to ako vytierať si riť s písomným nákresom návrhu premeny morskej vody na pitnú. Čím väčší talent, tým väčšia je potrebná skupina ľudí, ktorá ho zdieľa, aby bol efektívne využitý. To chce ozaj zodpovednosť...

                Funkcia nosiča talentu je niečo, s čím sa musíme všetci zmieriť. Nosič, ak sa nemýlim, znamená, že nesie napríklad batožinu niekomu druhému. To mu ale prináša obživu, takže vlastne nesie batožinu síce druhému, ale sám sebe nesie obživu. Je to vzájomná symbióza, ktorá prináša prospech obom stranám. Zjednodušil som trochu metaforou fakt, že talent alebo akákoľvek výnimočnosť ducha, ktorá dokáže byť k prospechu v hmotnom živote, je určená druhým. Pokiaľ túto „batožinu" budeme niesť a využívať pre prospech druhých, my sami sa z nej vždy nasýtime. Vlastne, kto by bol ochotný vláčiť bremeno len sám pre seba? Napriek tomu, že by sme niesli čokoľvek prospešné, príde čas, že nám to oťažie. Nebudeme vládať. Kto nám s tým pomôže, keď sme sa pred tým nechceli s nikým podeliť? Nakoniec budeme to bremeno preklínať a opustení zahynieme pod jeho ťarchou. Pokiaľ sa však s touto zásobou podelíme a využijeme ju pre viacerých, únava nás nezastihne bez pomoci a keď bude treba, ponesú ostatní aj nás. Beda nosičovi, ktorý si zmyslí, že to, čo mu bolo zverené je jeho osobné vlastníctvo.

                Aké krásne myšlienky, však? Stačí, aby sa ľudia proste o všetko podelili. O duchovné hodnoty rovnako ako o tie hmotné. Iste by bolo na svete menej bolesti, utrpenia, chudoby a hladu. Nestačí však myšlienka, musíme ju aj realizovať, aby mala osoh. Idealisti sa teda obracajú k tým, čo majú veľké majetky v tomto hmotnom svete alebo k tým, čo majú moc, či kreativitu, aby sa o svoje dary podelili s menej šťastnými. Je to logické. Človek, čo má majetok, ktorý presahuje niekoľkonásobne jeho vlastné potreby, vie v takom násobku uspokojiť potreby ostatných. Je to logické však? Logické však je aj to, že práve to, že sa nedelí je vlastnosť, ktorá kumuluje majetok. Kumulovanie majetku hmotného alebo duchovného je príťažou. Túto príťaž nesie človek úplne dobrovoľne. Každý, čo nechce dávať, je vystavený tlaku všetko získavať súťažou a súperením. Neuvedomuje si, že ho to vyčerpáva, zamestnáva a dáva mu to vlastne jediný dôvod pre jeho hmotnú existenciu. Nechcieť dávať, znamená nechcieť ani dostávať. Ostáva teda brať. Podriaďovať tomuto motívu všetok svoj čas v hmotnej forme. Ako jahôdku na tortičke si tento úspešný jedinec užíva hysterický strach zo smrti, pričom neodvratne zažíva chvíľu nedobrovoľného, ale nekompromisného odovzdania úplne všetkého majetku bytostiam, ktorých výber vie ovplyvniť len chabo. Väčšinou to vyzerá ako keď Vás niekto prinúti hodiť vlastné dieťa do arény s divými vyhladnutými psami. Je zbytočné teda od takýchto bezcitných naivných hlupákov očakávať, že sa budú podieľať na vývoji spoločenstva. Vývoju by ale mala byť uvoľnená cesta. Preto realizácia myšlienky, ktorá otvorí brány do vyššieho stupňa vývoja ostáva zasa len na tých, čo sú schopní vývoj prinášať. Duchovne zrelí ľudia, ktorí dokážu uživiť sami seba sa musia pokúsiť uživiť ďalších. Popri výžive hmotnej, odovzdávať aj výživu duchovnú, aby sa sami sýtili rovnakou mierou. Totiž iba tí, čo svoje nadmerné majetky vedia bez problémov použiť pre osoh druhých, sú dostatočne zrelí na to, aby sa o nich mohol opierať duchovný rast. Práve táto skupina musí vojsť do zdanlivého extrému a poskytnúť úplne všetko, čo dokáže v hmote a duchu zhromaždiť. Takýmto spôsobom sa postupne reťazovou reakciou dá spustiť ďalšia epocha ľudskej evolúcie. Potreba nadbytku zanikne a s ňou aj tí, čo z nej žijú. Zvyšok, čo prežije sa prirodzenou selekciou vyrovná novým podmienkam.

Na záver šokujúca správa.

                Bohatstvo ducha odovzdávať do bezodnej jamy hlúposti je to isté, ako hmotné bohatstvo odovzdávať do bezodnej jamy lenivosti. Hlúposť je pritom lenivosťou ducha a lenivosť je hlúposťou hmoty.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Sagan či Hantuchová sa budú plateniu daní vyhýbať ťažšie

Ministerstvo chce zabrániť presunu ziskov.


Už ste čítali?