a. Je tá myšlienka skutočnosťou alebo si len my sami premietame na plátno mysle vlastnú konštrukciu? Prečo sa chceme desiť? Prečo sa chceme znervózňovať? Čo nám táto vtieravá konštrukcia našepkáva onás? O našich túžbach, ambíciách, hnevoch ktoré sa snažíme zatajiť sami pred sebou?
b. Je to spomienka? Ako sa dá zmeniť minulosť? Buďme rovnako zhovievaví k iným ako k sebe. Odpúšťajme rovnako sebe ako iným. Snažme sa pochopiť vlastné konanie rovnako ako konanie ostatných. Prečo sa to NAOZAJ stalo? Čo bolo OZAJSTNOU príčinou? ODPUSTIME! POCHOPME! POUČME SA! Rozhodnime sa napraviť, čo sa dá. Premietnime si tú nápravu. Do každého detailu, aj keď je nerealizovateľná, lebo účastníci tej spomienky sú mŕtvi alebo vzdialení. Premietnime si ten moment nápravy, či odpustenia. Smrť je len ilúzia a vzdialenosť neexistuje. Stále sme všetci v spojení a my týmto spôsobom SKUTOČNE napravíme a SKUTOČNE odpustíme.
c. Je to predpoklad? Kto je pánom toho, čo sa stane, ak nie my sami? Prečo sa takto sebatrýznivo zabávame na vlastnom utrpení? Zlo nejestvuje a my sme schopní čokoľvek vidieť a tvoriť vláske, s láskou a šťastím. Pozrime sa na to teda takto. Do každého detailu. Ako chceme zrealizovať niečo, čo si nevieme predstaviť? Ako majú byť ľudia okolo nás dobrí, keď my sami si ich premietame opačne? Ako nám majú byť okolnosti priaznivé, keď my sami si ich kazíme svojimi konštrukciami? My sme tí architekti, čo budujú vlastnú budúcnosť!
Desivé - rušivé predstavy nás budú stále pokúšať, ale my predsa sedíme pred plátnom a sledujeme len to, čo si sami vyberieme. Vyberajme si teda pozorne! Asi najúžasnejším obťažovateľom je Ego. S Egom sa musíme stretnúť a upokojiť ho, že ho nechceme zničiť. Musíme ho len informovať, že podstata je architekt. Ego je nástroj prejavu v tomto svete. Nie je to sama podstata. Keď sa dostávame k vhľadom, samozrejme je napádané a konfrontované s tým, že nejestvuje. Bráni sa teda. Kričí! Dokazuje opodstatnenosť svojej existencie.
Keď sa napáda ego nepraktizujúceho, tak sa rozčuľuje, háda, všetko a všetci sú proti nemu. Všetci od neho niečo chcú!!! Stále od neho niekto niečo požaduje, pýta.
U praktizujúceho sa Ego vie prejavovať tajnejšie, ako vojenská rozviedka. Podhadzuje tisíce iných dôvodov na negatívne emócie, len nie vlastný strach. V takomto prípade, keď zavládne zmätok v mysli a cítime, že neprichádza uvoľnenie ani po meditácii, buďme ostražitejší. Vnímajme okolie pozornejšie a našu spätnú väzbu naň. Je to ako diagnostika, keď nám lekár hmatá brucho. Pýta sa:
„Bolí?"
Hmatá potiaľ, až sa ozve:
„Aú"!
Tak a máme to!
Tu platí, že diagnostikovať síce môže lekár, ale liečiť si to musíme sami. Lekárom je každá bytosť, čo nám spôsobí rušivú emóciu. Viac sami seba vnímajme, čo nám ten ktorý človek alebo prejav spôsobuje a nedajme sa mýliť, že to robia zle druhí svojimi energiami. Skúsme sa pitvať len a len v sebe. Áno, aj iní vedia skomplikovať situáciu. Negatívne energie sa však potrebujú dačoho zachytiť a to, o čo sa zachytávajú v našej mysli je to, čo treba riešiť. Ak nás niekto posudzuje a nám to spôsobuje emóciu, je to naše EGO. Nehovorím, že posudzovanie nesmieme odmietnuť. Hovorím o objavení sa rušivej emócie. Akejkoľvek. Dobrej aj zlej. Neodmietajme Ego. V prípade, ak sa jedná o príjemnú emóciu, pochváľme si ho.
„Dobrá práca, kamarát, to sme zvládli."
Ak sa jedná o negatívnu emóciu ako hnev, pýtajme sa ho:
„Čím sme si to privolali? Za čo sa hanbíme? Čo skrývame? Po čom túžime? Čo nás priťahuje, že cítime taký strach?"
Hnev, ak to totiž ešte nevieme, je len ziapajúci strach.
Aplikovaním nových vedomostí v praktickom živote a pozornosťou k okoliu odhalíme postupne všetky dôvody našich problémov. Rušivé predstavy ustúpia samé, aspoň budeme mať taký pocit, pretože budeme odstraňovať mylný pohľad na okolie a tým aj dôvody našich problémov. Uvedomujeme si konkrétnu pravdu alebo poznanie. Riešenia nám prichádzajú ako pošepkané. Naučme sa ich poslúchať. Naučme sa konať podľa nich. Zrazu si všímame, že nám do cesty prichádzajú presne takí ľudia, akých sme potrebovali. Posúvajú nás ďalej. Už sa tomu nečudujeme, lebo si uvedomujeme, že sa to všetko deje zámerne. My sme tí, čo to organizujú. Strácame potrebu kontaktovať ľudí alebo navštevovať miesta, ktoré nám nemajú čo odovzdať. Zbavujeme sa zlozvykov akosi samozrejme. Ide o naozajstné rozhodnutie, ktoré nie je mučením sa nejakou disciplínou. Ide o poznanie, že sú veci, ktoré k životu jednoducho nepotrebujeme. Prestanú nám chutiť.
PREBERÁME ZODPOVEDNOSŤ ZA VLASTNÝ ŽIVOT!
