reklama

Kde robíme chybu?

Kde sme spravili chybu, že nevieme rozoznať v praktickom živote toľko krát už zažitý a toľko krát boľavo odskúšaný fašizmus? Kde sme spravili chybu, že si ho dokonca cieľavedome budujeme?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Podľa Krátkeho Slovníka slovenského jazyka (Veda, vydavateľstvo SAV) z roku 2003 sa slovo fašizmus definuje ako „politický režim založený na diktatúre, potlačovaní občianskych slobôd, na útočnom nacionalizme“. Vo wikipédii sa môžeme dočítať, že Fašizmus (po taliansky fascismo) je forma radikálneho autoritatívneho nacionalizmu vyznačujúca sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, dekadencii a o národnom potupení, snažiaca sa o dosiahnutie utopického národného znovuzrodenia“. Pri obhliadaní našej nedávnej minulosti si môžeme všimnúť, že tieto znaky vykazovalo aj nám skôr narodeným socialistické zriadenie. Možno tam nebol v popredí tak dominantne nacionalizmus, ale národ porobený a znovuzrodený nahradil ukrivdený proletariát. Nahraďme si preto nacionalizmus slovom elita a skúsme si to ešte raz definovať. Transformujme výklad zo Slovníka slovenského pravopisu:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„fašizmus definuje ako politický režim založený na diktatúre, potlačovaní občianskych slobôd, na útočnom elitárstve.“

Teraz skúsme prispôsobiť výklad wikipédie:

Fašizmus (po taliansky fascismo) je forma radikálneho autoritatívneho elitárstva vyznačujúca sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, dekadencii a o potupení elity, snažiaca sa o dosiahnutie utopického elitného znovuzrodenia“.

Na záver tohto úvodu si objasnime slovo „elita“ tiež podľa Slovníka slovenského pravopisu:

Elita: najlepší vybraní jednotlivci, skupiny, výkvet.

História sa opakuje a opakovať bude potiaľ, pokiaľ ju nepochopíme. Pochopiť znamená nadobudnuté vedomosti, či skúsenosti uplatniť v praxi. Ako sme uplatnili v praxi naše skúsenosti s fašizmom?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nebudem sa venovať spoločenskému dianiu z globálneho hľadiska, úplne postačí, keď sa zameriam na naše malá Slovensko. Nedávno som bol doslova šokovaný, keď som na facebooku sledoval video, kde pán Matovič preukazoval, ako je zasahované do listového tajomstva poslancov. Pozeral som na to rozšírenými očami. Uff. Priznávam sa, zasiahlo ma to. Zároveň skrsla nádej v myšlienke, že oplzlosť súčasnej diktatúry dosahuje svoj kritický bod a je jasné, že sa to rozpadá. Na videu bol aj rovnako postihnutý cenzúrou pán Budaj. Ten u mňa ešte vyvoláva istý rešpekt ako účastník revolučných dianí v roku 1989 a na chvíľu som uveril, že v našej politickej scéne môže prísť k ráznemu vzopretiu sa nezmyselnej oplzlej arogancii. Na chvíľu som sa zamyslel. Pôjdem do nasledujúcich volieb? Budem vedieť vybrať zo súčasnej ponuky ľudí, ktorým zverím svoju podporu? Začali sa mi črtať nejasné obrysy plánu pozornejšie sledovať situáciu a postoje politikov a poctivo vyberať, kto by bol hoden mojej podpory.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S odhodlaním byť pozornejší k tomu, čo sa v súčasnej politickej situácii na Slovensku deje som si na druhý deň zapol rádio. Prvé, čo sa mi dostalo do uší bola správa, ktorá ma natoľko vydesila, že som si uvedomil na tvrdo bez servítky, v akej hrôzostrašnej situácii sme sa ocitli. KDE SME SPRAVILI CHYBU?

Pán Bugár prišiel s geniálnym a priam nadčasovým návrhom, ako vyriešiť otázku neschopnosti zaradiť sa do spoločnosti chudobným občanom v osadách. Navrhuje, aby deti od piatich rokov boli povinne umiestňované do škôlky. Vraj za účelom vychovať z nich rovnocenných občanov našej drahej republiky. Pán Matovič , ktorý, priznávam právom, trpí porobou cenzúry, dokonca prekonal pána Bugára. Navrhuje, aby takéto povinné umiestňovanie detí do škôlok bolo už od troch rokov. Perla dokonca ešte len príde. Tiež by rád navrhol, aby rodičia, ktorí odmietnu umiestniť dieťa do škôlky, boli považovaní za zločincov. Teda ešte raz. Odmietnutie umiestnenia dieťaťa do škôlky má byť považované za ZLOČIN.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mal som počas revolúcie v roku 1989 pätnásť rokov a veľmi jasne si pamätám dobu socializmu. Bol som ešte mladý a nestihol som naplno užiť perzekúcie a obmedzenia toho systému. No napriek tomu pri tejto správe som sa zachvel živočíšnym strachom. Niekde v podvedomí mi čert pošepkal: „Chvalabohu nemáš už školopovinné deti a bol by si blázon, keby si do týchto zvratkov nejaké ďalšie splodil.“

Cítil som sa veľmi opustený a sám. Aj keď píšem tieto riadky, mám pred sebou obraz radových občanov, ktorí budú s takouto nechutnou oplzlosťou dokonca súhlasiť. My sme, drahí priatelia, totiž súhlasili absolútne so všetkým, čo sa doteraz stalo.

Práve mi napadlo, že keď som svojim blogom „Príručka otrokára - Starostlivosť o mláďatá –dohľad nad pôrodom“, v podstate z recesie popisoval návod na manipuláciu a zotročovanie, mal som v úmysle upozorniť na isté škodlivé prístupy k požehnanému stavu ženy a k pôrodom. Nikoho som nenapádal, išlo o fiktívne dielo bez konkrétneho obvinenia. V komentári od radovej občianky, nie z pozície političky ani policajtky ani z pozície odborníčky na medicínu, som si prečítal:

„nuz, ja ako zena by som panovi blogerovi a vsetkym, ktori mu tu tlieskaju zelala, aby jeho nezotrocena zena alebo dcera mali pri porode trosku adrenalinu, ktory kedysi pri porodoch byval zvykom. zla poloha dietata, trosku toho krvacania atd. trosinku prekvapenia ze hupsa, deticky su dve a jedno je krizom... 
ja radsej zotrocene - len by ma zaujimalo, ze kde to tie deti este odoberaju? lebo ja som v otrokarskej nemocnici mala moju dceru stale pri sebe“

Vtedy som porozumel, v akej bolesti to naša spoločnosť žije, keď dokážeme vysloviť a napísať takéto prekliatie len na základe toho, že niekto vysloví iný postoj k životu a dokonca ešte v podstate umeleckom prejave. Doplnil som ešte jedno pokračovanie a potom som to nechal tak, pretože som usúdil, že ozaj nemám právo rýpať do zranených duší.

Plne som sa sústredil na vzdelávanie a náuku o slobodnom prejave a v tom aj mienim pokračovať. Občas však strácam síl, keď sa takto surovo skonfrontujem so slabomyseľnosťou a ľahkovážnosťou, s akou pristupujeme k životu.

KDE SME SPRAVILI CHYBU?

Kde sme spravili chybu, že nevieme rozoznať v praktickom živote toľko krát už zažitý a toľko krát boľavo odskúšaný fašizmus? Kde sme spravili chybu, že si ho dokonca cieľavedome budujeme? Kde sme spravili a robíme chybu, že si dokonca toto zločinecké zriadenie dokážeme obhájiť?

Sme obklopení umeleckými dielami, filozofickými pojednaniami, dokonca kronikami dejín, kde sa popisuje vzostup aj úpadok diktatúr nazvaných všakovakými menami. Vieme, ako vznikajú, vieme, čo sú ich základné parametre, ako pôsobia, ako si upevňujú moc a vieme dokonca, ako dopadajú. Napriek tomu ich stále znovu a znovu budujeme.

Videli ste romantický film „Austrália“? Mohli sme tam vidieť zločinnosť „poľudšťovania“ domorodých detí – miešancov – splodených bielym mužom (často krát násilím) tým, že ich opäť násilím odobrali domorodej matke a zverili do opatery štátnemu zariadeniu. Vtedy tvrdili, že iba tak z nich môžu vychovať plnohodnotných občanov. Dokonca sa vo filme jedna z postáv vyjadrila, že je vedecky dokázané, ako domorodé matky na svoje deti rýchlo zabúdajú. Dnes sa im za takýto zákon vláda ospravedlňuje a sama tie deti nazýva „Stratená generácia“.

KDE ROBÍME CHYBU?

Ak pripustím, že sme vychovaní k poslúchaniu a máme strach sa vzoprieť, prosím, prečo však zachádzame tak ďaleko a očividné zločiny proti ľudskosti dokonca sami zdôvodňujeme a ospravedlňujeme?!?

Za socialistického režimu bola cenzúra, deti boli odoberané matkám nepriamo tlakom na nutnosť zárobku už od pol roka do jasiel, aj keď to dlho neudržali, no škôlky fungovali ako divé. Blížny na blížneho žaloval, ľudia cítili strach a boli vydieraní. Dialo sa všeličo nepekného, no nikto to nikdy neospravedlňoval!!! Všetci sme si ospravedlňovali len vlastný strach sa vzoprieť, no všetci sme rovnako nepochybovali o tom, že žijeme v diktatúre a porobe. Vtedy sme mali jasno v tom, čo je to diktát a vzpierali sme sa tajne a odvážni i verejne, aj keď boli umlčaní.

Ako chce pán Matovič a pán Bugár spolu so svojimi prívržencami vysvetliť svoj plán odoberať ženám deti za účelom vychovať z nich slušných ľudí? Uvedomuje si vôbec niekto z nich, že tým odovzdáva informáciu malému dieťaťu o jeho matke, ktorú mu štát ukazuje ako sprostú a nesvojprávnu? Kto bude rozhodovať o tom, ktorá matka je teda sprostá? Kto bude ten sudca?

Desím sa z toho, no uvedomujú si vôbec, že chcú aby sudcovia do väzenia posielali zúfalé ženy, ktoré nechcú nič viac, len byť so svojimi deťmi?

Vedia tí páni, čo vlastne hovoria? Dokážu domyslieť dôsledky svojho prejavu?

Ja ešte stále verím, že to proste NEVEDIA. Sú to malé ohrdnuté deti, stratená generácia, ktorá si nedokázala za socialistického režimu vybudovať ani základnú úctu k životu, materstvu a slobode.

Koľko generácií musí vymrieť, aby sa vyhladilo toto jarmo?

Na začiatku som mal chuť podporiť ukrivdených cenzúrou. Teraz však neoblomne stojím za svojim postojom. NEMÁM SI ZO SÚČASNEJ POLITICKEJ SCÉNY KOHO VYBRAŤ.

Sú v nej nezrelé deti, emočne aj inteligenčne. Práve preto sú nebezpeční.

Miesto toho, aby prestali veriť elitám a začali zodpovedať za svoje vlastné životy a boli vzorom pre ostatných, robia všetko preto, aby medzi elity prenikli a potom si hoveli v parazitickom spôsobe života mysliac si, že sú na vrchole.

Z TÝCHTO DôVODOV SA NEZÚČASTŇUJEM VOLIEB.

Robím, čo je v mojich osobných silách, aby som vo svojom okolí vlastným prístupom budoval zdieľajúcu spoločnosť, ktorá má v úcte pravdu, slobodu a vernosť. Vedome sa vzdávam súperenia a vzdelávam sa v metódach slobodného prejavu, kde svojim životným štýlom nepotrebujem obmedzovať iných.

Snívam tiež jeden sen o veku, kedy dozrejeme k tomu, že príde k voľbám len 15% obyvateľstva a to budú len rodinní príslušníci politikov spolu s parazitmi, ktorí ich potrebujú využiť. My ostatní totiž už budeme mať iné starosti a vlastnú komunálnu politiku, ktorú si postupne vybudujeme zdola na základe prirodzeného rešpektu k prirodzeným autoritám v obciach, kde žijeme.

Valerián Švec

Valerián Švec

Bloger 
  • Počet článkov:  44
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som jednoduché stvorenie, čo na tento svet prišlo na chvíľu porobiť, čo treba a zasa sa vráti späť ... Zoznam autorových rubrík:  Séria o Večnom pútnikoviÚvahyPrózaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu